Predchádzajúca kapitola: Time
Stromboli: Ó hory, ó hory
3/8
"Tieto hory mám strašne rada," prehovorila Barbora, keď sme sa
driapali na najvyšší štít v širokom okolí, "chodievala som sem už ako malá, s
rodičmi."
"To sme na tom podobne," usúdil som, "ja to tu priam zbožňujem, aj keď som tu
len asi štvrtý raz."
Hory to boli vskutku prekrásne. Jasné počasie nám doprialo fantastického
výhľadu. Pohybovali sme sa už na úrovni kosodreviny, bolo to tu zdanlivo bez
života (teda okrem turistov), ale pri pozornejšom skúmaní tu človek okrem
opomínanej flóry našiel aj mraky hmyzu - osy, muchy všetkých farieb a veľkostí.
Vtákov tu bolo menej, ak sme nerátali letcov na padákových klzákoch
spúšťajúcich sa práve dolu do doliny. Cicavca som nestretol vôbec, zato na
každom kroku človek zakopával o chvost kdejakého plaza. Slnko sa totiž opieralo
do všadeprítomných kameňov a taká jašterica si nedá len tak ujsť príležitosť k
opaľovaniu.
Mám rád prírodu, len škoda že na to prichádzam na môj vkus trochu neskoro.
Nadávam si za prehnanú (ale stále častejšiu) prirodzenú ľudskú lenivosť.
To je vždy rečí, že "zajtra už isto áno, dnes ale nemám čas (zase)." Ako vždy
si ale spomenie každý správny človek až pozajtra s komentárom: "Bohužiaľ, opäť
nemám čas, ale keby tak včera! ...no skúsim to zajtra..." Máš ho vidieť! ...a
to hovorím aj za seba, teda z vlastnej skúsenosti. Je slabomyseľné nahovárať
si, že za to nemôžeme.
No to som odbočil veľmi ďaleko od momentálne krásnej skutočnosti. Okolie prudko
strácalo na živote, ani kosodrevina už výške nekonkurovala. Všade bolo množstvo
skál, skaliek, či ich úlomkov.
Pocítil som zvláštny (ale v takejto situácii nie mimoriadny) pocit slobody. V
tomto smere závidím (ale úprimne) horolezcom ich pocit víťazstva nad stenou
viac než kolmou či nad nejakou pokorenou osemtisícovkou. My sa škriabeme na
ani nie tisícosemstometrovku, ale sme spokojní. Zrejme nejde len o výšku.
"Máme šťastie na počasie," povedal som, aby reč nestála.
"Myslím, že to je len istá satisfakcia za predchádzajúce dni," odvetila
Barbora.
"Asi máš pravdu," z pohľadu na oblohu mi čosi šepkalo, že do troch dní bude aj
tak zase pršať. Objavovali sa tam prvé chumáčkovité mráčky a sedelo by to aj s
predpoveďou počasia.
"Človek by povedal, že je tu pusto," poznamenala Barbora.
"Čítaš mi myšlienky," usmial som sa.
"Vieš čo sa mi na tebe strašne páči?" spýtala sa.
"To teda fakt neviem."
"Úsmev," pozrela na mňa, ako keby čakala ktovieakú reakciu.
"Vážne? Ako sa usmievam?" zaujímal som sa.
Odfúkla si, čo som pochopil, akože sa to nedá vyjadriť, ale napokon povedala:
"Niekedy povznesene, často s miernym pohŕdaním, čo si na mne neaplikoval, vždy
mi to je ale sympatické. Máš, občas teda..., povedala by som hrejivý úsmev. Som
vo výhode, že od teba sa dočkám hlavne toho posledného."
"Aha," nadvihol som trochu obočie a pokyvoval hlavou (usmieval som sa
samozrejme stále, veď život je krásny a krátky a ten môj je asi iba jeden),
"kedy si ty videla môj nad vec povznesený a súčasne pohŕdavý úsmev? Lebo...
ako... som si istý, že ho občas nahodím, ale v tvojej prítomnosti... no, moc
príčin nemám - to muselo byť niekde v civilizácii."
"Akože aj bolo," potvrdila, "asi štyri dni späť, keď si sa vtedy v noci bavil s
tým chlapom, jak si sa ho spýtal, kade na tú ubytovňu."
"To bol truľo," poznamenal som do krátkej medzery v jej reči. A vyprskol
kratučkým smiechom, ktorý sa mi tak páčil na jednom slovenskom komikovi,
machrovi (hlavne) cez politickú satiru.
"Ten musel byť úplne slepý," pokračovala Barbora, "jak si sa ty tváril. Ty si
tam pred ním stál, netrpezlivo dupkal jednou nohou, kýval hlavou, akože ho
prudko žerieš. Ja som mala čo robiť, aby som sa nesmiala, keď si zakaždým, ako
sa na teba pozrel, nahodil taký seriózny výraz..."
Barbora to hrala dobre, až som sa musel smiať, hlavne keď som si uvedomil, že
aj ja som mal čo robiť, aby som sa tam nerozosmial, lebo Barbora počas
spomínaného monológu (k rozhovoru dvoch ľudí to malo ďaleko - ten chlapík sa
asi rád rozprával sám so sebou) predvádzala za jeho chrbtom solídne divadlo,
možno sa ma aj dokonca pokúšala rozosmiať zámerne.
"Ale hlavne," urobila dôraznú odmlku, ani som na chvíľu nevedel, o čom bude
hovoriť, "mi tvoj úsmev pripadá byť úprimný."
"Díky!" do hlasu som vložil trochu nadsádzky, tento odtieň som si ale odpustil
pri slovách: "Ja tvoj smiech priam zbožňujem."
"Vážne?" vyzeralo to, ako keby mi neverila, ako keby si myslela, že som jej to
povedal len preto, lebo mi to povedala predtým ona. Keby som to vysypal prvý,
bolo by to iné. Ešte raz ma takto predbehne, ako bude jasné z ďalších udalostí,
ale stávať by sa to nemalo. "Čo sa ti na ňom páči najviac?"
"Je odzbrojujúci, ako klokotavý prameň (to bola trocha poézie). Nie je
nepovšimnuteľný."
"Preboha, nechoď na mňa s viacerými zápormi v jednej vete," tvárila sa kyslo
(preto som to aj urobil, viem že to nemá rada, lebo sa jej páči logika
anglickej vety), "kto sa v tom má vyznať?"
"Hovorím naschvál práve k tebe," usmial som sa, "veď som nad tou vetou dokonca
aj zapremýšľať musel. To bola námaha!"
Pousmiala sa, ale chvíľu nič nepovedala. Zastavila s jednou nohou na akejsi
skale (taká tá kameň pokorujúca póza - tzv. "človek-dobyvateľ") a odfúkla si,
aj keď bola badateľne svieža.
"Kam po tomto?" rozmáchla sa rukou do diaľok. Myslela tým, kam sa vybrať po
zdolaní tohto masívu (čo boli tak najviac dva ďalšie dni cesty).
"Náhodný výber...," mykol som plecom.
"Ale no ták!" Barbora sa nástojčivo dožadovala odpovede.
"A čože ja viem?" pokrútil som hlavou a do hlasu vložil malý náznak podráždenia
(aj keď zatiaľ iba zo srandy). "Pôjdeme, kam nás vietor zanesie."
"Beriem ťa za slovo...," zahrozila s jej typickým úsmevom ani klokotavý prameň.
Na čo pre mňa bolo hneď všetko krajšie.
"Vieš," zapremýšľal som trochu, "celkom rád by som išiel do ***, je tam zopár
suprových jaskýň a ešte jedno malebné miestečko, kde som bol pred asi dvomi
rokmi." Nedodal som, že sa mi o tom mieste zavše čosi romantického snívalo. A
to bolo pre zmenu nedávno. Chcel som tam ísť aj tak už asi dva týždne.
"Čo budeme robiť potom?" vyzvedala ďalej, čím súčasne odsúhlasila môj
návrh.
"Docela by som sa vrátil do civilizácie...," odvetil som zamyslene, ale
povšimnúc si zmätený výraz v Barborinej tvári, tušil som, že to musím uviesť na
pravú mieru. "Totiž na chvíľu. Rozhodne to tu nemienim rozpustiť tak skoro pred
koncom prázdnin. To by som si v živote nedovolil."
"Aha," zasmiala sa a naše oči sa stretli na dosť dlhú dobu na to, že sme
kráčali v nie práve najprehľadnejšom teréne. "A čo v tej civilizácii?"
"Ja by som si osobne asi dal stopa," skúmavo som sa po nej pozrel, "ale neviem,
aký na to máš názor ty..."
"To by šlo," pripustila a sprevádzala to pokývaním hlavy, ktoré svedčilo, že
nad tým premýšľa; a zazdalo sa mi, že sa jej ten nápad celkom zaľúbil.
"Je to dobrodružný a klasický spôsob cestovania dvadsiateho storočia. A navyše
je to lacné," presviedčal som, aj keď už to bolo viac menej zbytočné.
"To posledné je slabý argument," namietla, "ale ináč by sme to mohli
skúsiť."
Behom posledných slov sme sa dostali až tam, kde sme stanúť chceli...
"Fantastická viditeľnosť," poznamenal som. Nadýchol som sa, ako keby bol tu
diametrálne odlišný vzduch než o sto metrov nižšie. To sú tie pocity
slobody - trklo mi hlavou a hneď som sa aj zasmial.
"Tipla by som, že vidím na takých dvesto kilometrov," Barbora sa zahľadela do
diaľky.
"To si píš," potvrdil som. Kľudne to mohlo byť aj viac.
"Mám taký slaboduchý pocit slobody," usmiala sa tak, ako to vie len ona, "čo
myslíš?" Trochu tým vystihla môj záchvev neistoty - čo vlastne znamená pre
človeka stáť takto... tu.
"Aj ja," súhlasil som, "ale vynechal by som slovo slaboduchý."
"Asi hej!" pokývala hlavou. Zhlboka sa nadýchla, napadlo ma, že pocity máme
ozaj podobné.
Z praktického hľadiska to neprinieslo nič, ale bolo to krásne, veľké,
duchaplné a čožejaviem čo ešte.
"Stoupáš výš a výš, to je to, co máš nejraděj.
Být zas k nebi blíž,
pradávná touha, víra i beznaděj..."
Krása; škoda, že len tak málo ľudí to pozná - možno by ich to naučilo vážiť si toho, čo je. Možno by nás to naučilo... opravil som sa. Ó hory, ó hory...
Nasledujúca kapitola: Bridge Over Troubled Water