Predchádzajúca kapitola: Ó hory, ó hory
Simon & Garfunkel: Bridge Over Troubled Water
4/8
Posledný deň v horách sme prechádzali akési kaňony (hovoria tomu
"ryzne" alebo "diery"). A bolo tam fakt perfektne. Sústava rebríkov, schodíkov
a lávok nad rozbúreným potokom. Fantázia. Trasa celých ryzní vyjde na slabých
desať kilometrov, ale tieto miesta sa proste nedajú prejsť pochoďákom. Aj keď
to nebola jedna rovná cesta, ale niekoľko okruhov (zavše sme išli nejakú trasu
nútene dva razy), prešli sme každý možný kút.
Kameň v sebe skrýva všeličo (každý si pod tým predstaví, čo chce, tak to v
živote chodí). Bývam uchvátený vidiac okolo seba dve steny, hore len kúsok neba
(niekedy ani to nie) a pod nohami hučiaci potok.
Spomenul som si na svoju maminu. Tá sa tohoto vždy bála. V ryzniach nebola,
nemá rada výšky, úzke lávky, závrate (ani risk obecne)... Držať balans na
úzkych priečkach rebríku nebolo v živote nič pre ňu. O veľa kvôli tomu prišla.
Myslím pokiaľ ide o takéto zážitky z prírodných scenérií. S Barborou to zase
bolo presne naopak.
Ak by som nadsadil, nestačil som ja jej, lebo naopak určite neboli problémy.
Vo mne sa síce prebudila spiaca mačka, a či skôr kocúr (v budúcom živote by som
chcel byť jaguárom), ale Barbora nič prebúdzať nemusela. Už som tuším povedal,
že mi stelesňuje mačku - mrštnú a pružnú. Mala aj dobrý orientačný zmysel, na
môj pestovaný si síce neprišla, ale aj tak som zostal prekvapený, keď som
prišiel na to, že sa v lese nedá tak ľahko zviesť z cesty. To som ale mierne
odbočil.
"Ako sa ti páči v kráľovstve neživej prírody?" spýtala sa ma vtedy. Pamätám si
dobre ten moment, ako sa zrazu na schodíkoch otočila, až som do nej skoro
narazil (nie že by sa otočila tak bleskovo, ale cupital som tesne za ňou,
navyše trocha zasnený), jej vlasy ma pošteklili na tvári...
"No comment...," odpovedal som.
V ryzniach totiž cvakal foťák asi najčastejšie vôbec počas celej našej výpravy.
Veď aj bolo prečo. A nálada k tomu dosť pridávala. Ja som do tej doby vyfotil
osem záberov. Na samospúšť vyfotený záber z vrchola nie moc vysokej, ale
zvláštnej skalnatej hory, kde sme držali práve podpisovú knihu a akože sa
hádali o pero (8. 7. sobota); Barbora pri zápase s obilninovou kašou (13. 7.
štvrtok, nemám nikomu ukazovať); Barbora sediaca na akejsi skale niekde v
horách blízko mesta, cestou kam sme sa stretli, tzv. fotka prepadovka po
zapísknutí na ňu (13. 7.); Barbora ležiaca-spiaca (16. 7. nedeľa, doteraz o nej
(dúfam) nevie); dokumentárna snímka na samospúšť s pozadím ubytovne, tam sme
teda obaja (30. 7. nedeľa); posledné dve boli z jedného dňa (3. 8. štvrtok),
najprv na najvyššom vrchu, opäť pri knihe, ale tentoraz len detail Barbory (ona
má tú samú fotku so mnou na svojom filme), a potom na špičkovom štíte, kde sme
sa škriabali po samej skale. Nakoniec spomeniem fotku zo stredy 2. 8. -
"siluety pri zapadajúcom slnku", vyfotené večer vedľa akéhosi pomníku vojakom z
druhej svetovej vojny. Tá posledná spomenutá fotka nakoniec vyšla podobne, ako
keď nás oco kedysi odfotil rovnako s bratom na tom istom mieste. Vlastne to
bola "fotka tieňov", ale práve to na nej bolo super.
V ryzniach sme fotenie pojali asi ako predvádzačku do nejakého módneho
časopisu. Neviem, ako to sadlo mne (ja som sa osobne cítil fajn, ale neviem, čo
bude z tých fotiek), ale Barbora bola fakt krásna v každej polohe, ktorú
nahodila.
Najradšej mám samozrejme, keď je fotka momentkou, lebo dotyčný sa na nej tvári
najprirodzenejšie. Ale fotky z ryzní sú snáď najkrajšie z celého výletu, aj keď
je každá nahraná. Cez to všetko sú to tie najuvoľnenejšie a najprirodzenejšie
snímky, možno aj preto, lebo sú už tak pojaté. Vlastne tam nebolo nič
predvádzané... respektíve nič, čo by v skutočnosti nebolo aj v nás.
Takže som cvakol dobrých sedem záberov a stálo to za to.
"Poznáš pesničku Most cez rozbúrené vody?" opýtal som sa niekde v
polovici toho dňa.
"Od Simona?" vrátila mi otázku, čím ale vlastne odvetila kladne.
"Hej," prisvedčil som.
"Hej...," potvrdila tým odpoveď na prvú otázku. Potom sa na mňa skúmavo
pozrela, a tak som potriasol hlavou naznačiac, že neviem, o čo jej ide.
"Vlastne samozrejme," prehlásila skoro s nadšením, až som sa podivil, čo sa
deje, "veď ju predsa často hrávaš."
"Tiež pravda," došlo mi. "No... často..."
Barbora, ktorá v ten moment zaneprázdnila ústa nejakou tatrankou, zdvihla dva
prsty, v čom teda mala pravdu, lebo o tejto piesni som náhodou vedel veľmi
presne, koľko ráz (a aj kde) som ju hral. Po chvíli zamumlala: "Už aj mňa
napadlo, že sa sem hodí, aj keď nie tak úplne."
"Tým názvom," doplnil som.
"A náladou, ktorú v nás vyvoláva," Barbora sa dívala kamsi do potoka. Sedeli
sme práve na lúke uprostred lesov. Na tomto mieste sa jedny tiesňavy končili a
druhé začínali a ten hučiaci potok, ktorý nimi pretekal, sa miernil na krotký
lúčny prúd trochy vody. Barbora si periférne všimla, že som sa po nej obzrel,
a pozrela sa mi do očí. Oči mala zvláštne vážne, skoro smutné, ale človek tak
často vyzerá, aj keď len premýšľa. Usmiala sa takým unaveným úsmevom, ako keby
zo seba čosi zhadzovala. Trošku ma to zarmútilo, alebo aspoň priviedlo na vážne
a neveselé myšlienky.
"Si vyzeral, ako keď zrazu vyhasneš," zasmiala sa.
"Prečo asi...," nespustil som z nej oči a ešte som sa ani nestihol opäť
rozjasniť a usmiať.
"Len som sa zamyslela," ospravedlnila sa naoko. Ani jej ďalší úsmev ma
nerozveselil.
"Niečo ťa trápi?" zaujímal som sa. Pár myknutí plecami, hlavou a tik v obočí
naznačili, že nevie, alebo nechce o tom hovoriť.
"Každého čosi trápi...," dodala po chvíli.
"To je fakt," mňa osobne v tú chvíľu ale len máličko, celkom málo zžierala
láska.
"Tak vidíš," prikývla hlavou. "Nemôžeš chcieť všetko."
"Viackrát mi to už nerob," myslel som tým to, ako sa tvárila. Medzitým sa mi už
ale do hlasu aj do tváre opäť vkrádalo šibalstvo, čo Barbora bezprostredne
vycítila.
"Nebudem," sľúbila. A to už som sa usmial aj ja.
"By the way...," začal som svojím obvyklým mimochodom, "ja som vždy
chcel všetko."
Nasledujúca kapitola: Telegraph Road