Predchádzajúca kapitola: Two Of Us
Pink Floyd: Time
2/8
Je veľmi veľa chvíľ, ktoré by som chcel prežiť znovu. A naopak mám
veľké množstvo zlých pocitov, že som niečo zbabral. Niekedy by som to potom
nazval aj horšie.
V prvom momente by som najradšej všetko zobral späť, ale o päť minút už trapas
nestojí za reč. Horšie je, ak sa nejedná len o trapas. Máločo ale malo na mňa
nejaký dlhodobý vplyv v negatívnom zmysle. A tak som si bežne z takýchto
situácií len zobral ponaučenie a prestal sa obzerať, lebo život ide ďalej.
"Niekto by možno povedal, že trepeme somariny," zasmiala sa Barbora, "ale ja ťa
rada počúvam."
Rozhodli sme sa, že sa pokúsime rozobrať v krátkosti nejaký veľký problém -
globálny, ako som sa vyjadril.
"Môj otec má takú hypotézu, že Zem ako taká nikdy mŕtva nebude, ale človek sa
tu dlho neudrží," nadhodil som preto hneď.
"Možno," mykla Barbora hlavou a na chvíľu povytiahla obočie, čo značilo, že
nesúhlasí, "ale my si môžme vybudovať kryty, zatialčo zver nie."
"Lenže na to sú ľudia moc blbí," namietol som, "my si to uvedomíme, až keď bude
neskoro. A to už nič náhradného, kde by sa dalo žiť, postaviť nestihneme."
"Ale ostatný život pôjde s nami," poznamenala.
"A si tomu rada?" spýtal som sa provokačne.
"Čo blbneš...," zahriakla ma, ale úsmevom sa pokúsila zmierniť tvrdosť slov
voči mne. Čo som si ja osobne samozrejme ani moc nebral.
"Vieš, o devastácii planéty sa dnes hovorí všade, ale činov je málo," zobral
som to z iného konca, "kľudne si ďalej sedíme na konári, odpilujeme si ho pod
sebou, a je nám dobre."
"To je normálne," povedala ironicky.
"Ani nie tak normálne ako bežné," upresnil som.
"A pointa?" zaujímala sa.
"O tej tu už reč bola - aj keby hneď všetko živé zmizlo, príde deň a planéta sa
spamätá," povedal som, "život nastúpi, ale inteligencia - to jest napríklad my
dvaja - tá je najkrehkejšia zo všetkých hračiek života. To znamená, že život tu
bude vždy, ale rozum sa asi onedlho sám zahubí."
"Silný argument," súhlasila Barbora, "aj mňa už koľkoráz napadlo, prečo si to
pri plnom vedomí robíme. Teplejšie podnebie... napríklad v lete sa to tu nedá
vydržať, v zime sotva sneh napadne. Zaujímavé aj je, že často hľadáme veci tam,
kde nie sú. Všetci si všimneme jadrovú haváriu, ktorá má dlhodobý, dedičný
dopad na široké okolie, ale autá, ktoré to tu špinia (verím tomu, že na
ekológiu majú väčší dopad, ako všetky tie očividné katastrofy), si nik
nevšimne."
S tým som aj ja celkom súhlasil, ale všetkých ľudí nikto nezmení. Sám mám
problémy zmeniť seba.
"Frank Herbert vo svojej Dune napísal: Niet úniku. Platíme za
násilnosti svojich predkov. A my žijeme týmto štýlom. Raz budú za nás
platiť. Herbert bol ako spisovateľ fakt macher cez ekológiu," zaspomínal som si
na nedávno prečítané dielo.
"Je to všetko svinstvo," prehlásila Barbora a od nej to teda bolo dosť silné
vyjadrenie, "žiť na úkor budúcich generácií."
"Fakt je ten, že keby sa všetko nevykryštalizovalo časom, asi by sme si to
uvedomili skorej," nádejal som sa, ale moc som tomu neveril.
"Keby sa nejednalo o potomkov, povedala by som si, že nám to patrí," dodala
Barbora, načo ma napadlo, že možno to ešte schytáme aj my. Veď máme pred sebou
snáď pol storočia.
Nezačal som ďalšiu vetu. Nie že by téma nebola zaujímavá, ale my nič
nevyriešime a mal som na takýto rozhovor až moc dobrú náladu. Za tieto
problémy isto môžu aj drobnosti, napadla ma napríklad Barborou spomínaná
podliehavosť a lenivosť. Obidvoje sú síce len pasívne vlastnosti, ale prvá
ničomu nebráni a druhá s tým ešte žije. Často je prispôsobovanie sa zlu pojaté
záporne.
Je to nefér využívať čas k posadení nášho údelu na bedrá tvorov, ktorí sa ešte
ani nemuseli narodiť. A vo svojej podstate to robí každý, aj ja. Napríklad keď
odhodí čokoľvek, kam to nepatrí - povedzme... čo len sáčok do trávy...
Plánovali sme utáboriť sa v sedle pod najvyšším vrchom tohto masívu. Pomaly mi
oťažievali nohy, preto som sa rozhodol pristúpiť k účinnému psychickému
dopingu. Vytiahol som walkman, vymenil akumulátory, založil kazetu a hlasitosť
vypiekol naplno. Počúvajúc tichý nábeh Dire Straits (album Love Over
Gold) som zabudol na problémy s nohami, hneď sa mi išlo lepšie. Barbora sa
obzrela a čosi mi povedala. Ukázal som na sluchátka, ale aj bez toho musela
pochopiť, že nemám šancu ju počuť. Zasmiala sa, čím mi naznačila, že nešlo o
nič závažné, a išla ďalej.
S trochou nadsádzky by som mohol povedať, že som na hudbe závislý, bol som v
nej vychovaný. Často som sa už ako malý hrával (a občas ma to chytí aj teraz),
že som na koncerte nejakej obľúbenej skupiny. Isto ale len nesledujem výkony
zvonka - hrám sa, že sám stojím na pódiu a rozdávam hudbu mase ľudí. Mojím
veľkým snom je nahrať raz nejaké dobré CD, dúfam, že sa mi niekedy
splní...
Čas obeda. Obeda v horách. Obeda pri prameni. Fantastický výhľad na celé široké
okolie. Zobral som si Barborin ďalekohľad, aby som sa pozrel do doliny. Krásne
bolo vidno aj ubytovňu, kde sme dva razy prespali. Na to, ako bolo ráno, sme si
lepšie počasie ani nemohli želať.
Pristihol som sa, že sledujem Barboru, ako skáče z kameňa na kameň, ani keby
cez rieku, smerom k prameňu. Strašne sa mi páčila, pripomínala mi mačku, ale
nie dravú. Elegantné línie tela, dokonale harmonické krivky, pružný, často
používam slovo kultivovaný, pohyb - hlavne kultúra pohybu sa mi u nej
vždy rátala.
Neodtrhol som oči (ani som nechcel) od tej nádhery, ktorá sa práve zohla k
zachyteniu vody do pohára, krásne tmavé vlasy jej pritom padali do tváre.
Nosila ich voľne, na dievčatách sa mi to veľmi páči. Mala vlasy
čokoládovohnedej farby - tmavá horká čokoláda na varenie. Blyslo mi hlavou, že
ako opis to musí pôsobiť smiešne, ale v tej chvíli ma presne to napadlo.
A v tej istej chvíli mi aj došlo, že ju fakt ľúbim. Nie ako dievča, s ktorým
som sa náhodou stretol na ceste. Bol som do nej úplne normálne buchnutý. Bolo
to ale i niečo iné, lebo sa mi do toho miešala nepríjemná istota, že na konci
cesty sa asi naveky rozídeme. V tomto okamihu ma to ale ani nenapĺňalo smútkom.
Naopak, vravelo mi to: Uži si to, kým je čas.
Ja jej to isto nebudem schopný povedať, aspoň teraz nie. Ale poviem jej to.
Rozhodol som sa, že jej to musím povedať. Dal som si limit týždeň - viac nie.
Potrhlé myšlienky šestnásťročného stredoškoláka na prázdninách.
"Na čo myslíš?" ten hlas - o ňom sa mi bude isto dlho snívať. Často sa ma
pýtala presne na toto, aj keď mohla tušiť, že poviem neviem.
"Je tu nádherne," povedal som ticho, aby to neznelo blbo. Pozrel som na ňu a
počkal, kým pohľadom odbočí, oči nikdy nesklopila. "Vyzerám previnilo,"
prezradila raz, "radšej uhnem nabok."
"Čas!" pousmial som sa ironicky po malej chvíli. Kašlať na prachy, čas je
to, čo nás fakt tlačí. Barbore muselo prísť fajn, že občas sa cítim v
"prese" aj ja. Pomalý, ale istý tlak, ktorý na nás vyvíjal blížiaci sa koniec
prázdnin bol zrazu tak nemilosrdný. Štvala ma bezmocnosť, s ktorou raz budem
musieť dať Babore úplne posledné zbohom.
"To the sea...," povzdychla si Barbora úryvkom piesne Time od Alana
Parsonsa, ktorú som pár razy hral. Čas tečúci ako rieka do mora. Čo je
potom v mori všetkého toho času?
Myšlienky preskakovali z jednej na druhú. Došlo mi, že aj v úžasne krátkom čase
sa môže človek pozerať na istú situáciu s nadhľadom. Môj prvý rozhovor s
Barborou som sprvoti hodnotil trápne, ale nech bol, aký chcel, mal
význam.
Stál za čo len jedinú hodinku z celého tohto výletu. A to mi bohato
stačilo.
Žijem asi pre súčasnosť, čo bolo včera, už skoro neviem (ale nezabúdam to
pekné), a čo príde zajtra - tým sa nechám prekvapiť. Samozrejme, že i trochu
plánujem. Ale väčšina plánov je fantastických. Zisťujem, že tieto prázdniny
budú stáť za to. Viem to, cítim to. Je to práve jedna z tých krásnych chvíľ -
len v trošku dlhom podaní.
Nasledujúca kapitola: Ó hory, ó hory