Predchádzajúca kapitola: Waiting For a Girl Like You
Supertramp: Two Of Us
1/8
"Tvrdil si, že dobrých ľudí je dosť," obrátila sa na mňa Barbora.
"Koľko si ich sám stretol?"
Usmial som sa, lebo jej otázky mi pripadali strašne zvedavé, ale nedalo sa
povedať, že by mi vadili. Mali ale stále väčšiu osobnú váhu. A práve tieto
otázky sa na mňa hrnuli v poslednej dobe častejšie.
"Veľa," odvetil som jednoducho, nechcelo sa mi rozoberať jednotlivé postavy,
ktoré kladne zasiahli do môjho života. Barbore to napodiv stačilo.
"Ty máš dosť pevnú vôlu, však?" tentoraz trafila vedľa.
"Ani trochu," pokrútil som odmietavo hlavou, "často sa dostanem do takého
rozpoloženia mysle, že minútu premýšľam, či urobím čosi, čo by mi zabralo možno
len pár sekúnd. A pritom viem, že ak si poviem teraz!, tak už ma nič
nezastaví, ale nechce sa mi povedať si to."
"To je aj u mňa bežné; často ma napadá, že máme podobné myšlienkové postupy,"
pousmiala sa súhlasne Barbora.
Konieckoncov sme zrejme podobné postupy v otázke ľudskej nerozhodnosti nemali
sami. Verím tomu, že človek váha tak často, ako to len ide, sám si to ani moc
neuvedomuje. Alebo mu to chvíľu trvá. Veď aj to je krásne... že nie sme
dokonalí. Priznávanie si chýb robí človeka lepším.
V tej chvíli ma neviem prečo napadlo, že som ju podcenil. Zdalo sa mi blbé, že
mi to došlo až teraz, v momente, kedy sa ani nepokúšala mi to dokázať. Ale
retrospektívne som si uvedomil, že sa o to často snažila.
Vedel som, že občas ľudí podcením, hlavne po stránke intelektuálnej, ale je to
voči nim nefér. Zmienil som sa jej o tom. "Ja som ten pocit ale nemala,"
namietla. Bol som rád, že to aspoň nedávam veľmi najavo. V jej prípade sa to
totiž stať nemalo.
Lebo ona mala úroveň...
Nasledujúca kapitola: Time