Predchádzajúca kapitola: Hearts
Foreigner: Waiting For a Girl Like You
1/8
Keby som sa mal vykašlať čo len na polovicu vecí, ktoré som dosiahol,
nevedel by som si sám seba predstaviť. Z momentálneho pohľadu by som bol
šedý priemer, čo je podľa mňa najhoršie. Verím tomu, že peniaze nemajú
väčšiu moc ako sláva, uznanie a ocenenie okolia. Aj ja, človek na okolie málo
pozerajúci, si na svojich očividných úspechoch zakladám, ale nepovažujem to za
svoju slabosť, naopak - to je vlastnosť, s ktorou som sa dostal tam, kde som.
Mnohí by ma z tejto stránky odsúdili ako ctižiadostivého človeka, no nech.
Ctižiadosť patrí podľa mňa ku kladným vlastnostiam, ale nesmie prerásť v
súperenie ponášajúce sa na konkurenčný boj s tvrdými dopadmi na obe strany.
Je tu ale vec, ktorú by mi vytýkať kľudne mohli. Aj keď sa so svojím
sebavedomím nijak netajím, často sa obaľujem do skromnej schránky, ľudia si
totiž skromnosť cenia. Ale ja sa týmto osobne nezaťažujem. Ak mám nejaký takýto
problém, riešim to z hľadiska filozofického. Uspokojujem sa faktom, že všetky
moje zápory vyvážia niektoré chvályhodné vlastnosti, rád mám svoje svedomie v
poriadku. Cením si úprimnosť, lojalitu a lásku. V týchto otázkach som často až
zásadový, cítim sa lepšie, aj keď viem, že sa kvôli tomu so mnou často zle
vychádza. A aby som upresnil pojem láska, nemyslím tým len náklonnosť k
partnerke (u žien podľa možnosti k partnerovi), ide mi o širokospektrálny cit,
lásku ako takú. Je to záležitosť, o ktorej sa mi tažko rozpráva medzi
vrstovníkmi - tí sú už všetci síce dospelí, ale na vážne reči čas
nemajú. Preto sa veľmi často obraciam k skutočným dospelým, alebo k typickým
deťom, s ktorými si kľudne zahrám na vojakov, len aby som sa nenudil s mojím
tesným okolím.
Som teda isto trochu zvláštny. Viem si priznať slabosť, blbosť, nie som
dospelý, ale psychikou mám k tomu bližšie ako mnohí iní v mojom veku.
No koniec chvastania. Teraz sa pozriem na Barboru, pokúsim sa ju tak trochu
načrtnúť, aj keď v mnohom jej správanie hovorí za všetko.
Viem isto, že mi bude chýbať, aj keď sme sa spoznali len pred troma týždňami
(ale aj to je pri nej fantasticky naplnená doba). Ak na začiatok podotknem, že
som mal viac kamarátiek ako kamarátov, isto nebudem ďaleko od pravdy. Dovoľujem
si preto tvrdiť, že sa v dievčatách ako tak vyznám; viem ich posúdiť pomerne
skoro.
Barbora (možno sa to stane na dlhú dobu moje najobľúbenejšie meno) bola pre mňa
veľkým prekvapením. Jej úprimnosť si s mojou v ničom nezadala, až na to, že
nebola úprimne drzá, ale fakt, že som ju ešte nevidel povedať človeku do očí,
čo si o ňom myslí, môže vychádzať len zo spoznania jej vlastností v ničím
nerušenom okolí. Mne už povedala do očí kadečo, ale nikdy nič zlého. Síce si
samozrejme občas zakritizovala.
Barbora mi niekoľkokrát naznačila, že nie je taká slabá (fyzicky), ako sa na
dievča patrí(?). No ja osobne som ju spoznal za okolností, ktoré na ňu vrhali
svetlo ako na krehkú bytosť. Nenapadlo ma ju v čomkoľvek pokúšať, nikdy nebola
nálada taká, aby sme si navzájom čo len zo srandy vešali bulíky na nosy. Ona sa
ani potreba utiahnúť si z toho druhého neozvala...
Typické lenivé ráno s typickým mrholením. Každý isto pozná. Zababušení do
spacákov sme popíjali ranný prídel teplého čaju. Počasie nám akosi neprialo,
ale údajne sa to malo zlepšiť.
"Napadlo ma," začala Barbora, "že človek sa za niekoľko posledných etáp vývoja
strašne zmenil." Rozhodol som sa, že v tomto rozhovore budem viac pasívny, isto
to aj tak dlho nevydržím. Bol som len zvedavý, čo z toho sama vykúzli.
"Vieš, nemal by podliehať," upresnila.
"Okoliu?" zaujímal som sa.
"Hej, napríklad...," kývla hlavou, "ale aj móda. Dnes... keď niekto nejde s
módou, nemyslím tým len obliekanie, je niečo menej, než tí ostatní. Nie je to
blbé?"
"Je," odvetil som lakonicky a pozrel jej s úsmevom do očí skúmavým pohľadom
popod obočie, pri ktorom vždy vraštím čelo.
"Však ma nepočúvaš," podozrievala ma.
"Nemáš dnes nejakú špatnú náladu?" spýtal som sa vložiac do toho dosť irónie,
"dobre vieš, že to nie je pravda."
"Ty moc móde nepodliehaš, verím tomu, že sa češeš tak ako teraz už sto rokov -
napríklad," pokračovala Barbora kľudne ďalej, ani keby si mojej obrannej (ale
dosť uštipačnej) poznámky nevšimla.
"Napríklad," súhlasil som.
"Ale takých ľudí je málo," pokrčila Barbora plecami.
"Na svete je päť miliárd ľudí," usmial som sa. Barbora tušila, že nadíde moje
výnimočne optimistické kázanie, "boli doby, ver mi, hovoril som si to isté, ale
človek nesmie prepadať pesimizmu. O babe tvojho formátu som kedysi len sníval,
dnes je to skutočnosť."
"Sakra, to je kosa," zadrkotala na to Barbora zubami. Nevedel som, či to
povedala preto, lebo nechcela zareagovat na moju reč, alebo fakt len
mimochodom.
"Potom kto nepočúva...," sťažoval som sa s výrazom žvatľajúceho deca, "radšej
idem spať."
"Ráno o deviatej?" spýtala sa ma, tón zodpovedal otázke typu: Šibe ti?
Asi mi fakt šibalo, ale vonkoncom mi to nevadilo.
V ďalších tichých desiatich minútach sme dopili čaj a zbalili stan. Pršať
prestalo, a tak sme si to vyšlápli do vyšších polôh. Na svet sa totiž treba
dívať zvysoka, ale nie povýšene. Trocha nadhľadu nikomu nikdy neuškodila. Túžba
stúpať je staršia ako ľudstvo samotné, každý chce vyššie... najmä keď nemá
krídla. Zaujímali by ma pocity nerozumných bytostí, zvierat; či aj ony chcú
najväčšmi to, čo mať snáď nikdy nemôžu.
Nasledujúca kapitola: Two Of Us