Predchádzajúca kapitola: Sight And Touch
Jon Anderson & Vangelis: One More Time
20/8
Nemožné sa nemohlo stať skutočnosťou, a tak nastal ten deň, kedy sme
sa museli rozlúčiť. Mohol som si o večnosti vyspevovať, koľko som len
chcel.
Sedeli sme spolu na kopci nad mestom, ktoré malo byť našou poslednou spoločnou
zastávkou. Držali sme sa okolo ramien, opierali sa o seba hlavami. Bavili sme
sa spolu o knihách, ja som jej rozprával o Malom princovi, ona mne o
Petrovi a Lucii. Celkom ma prekvapilo, keď sa mi priznala, že Malého
princa ešte nečítala. Zdanlivá naivita odkrývajúca skutočnú pravdu sa mi na
tejto knihe veľmi rátala, celá útla knížočka bola vlastne myšlienkou na
myšlienke. Každá veta mala čosi do seba.
Keď nám za chrbtom začala klokotať voda v kotlíku, Barbora vstala a išla do nej
nasypať sáčkovú polievku. Nasadil som sluchátka na uši a pustil si Vangelisa s
Jonom Andersonom a ich pesničku One More Time, ktorú som mal práve na
kazete nastavenú (a nie náhodou). Dnes som mal rozhodne nemálo pádnych dôvodov
k tomu, aby mi pri nálade skladby behal mráz po chrbte. Nie som síce zástancom
myšlienky, že by som musel prežiť tie-ktoré chvíle znova (lebo zatiaľ
jestvovala vždy perspektíva, že v budúcnosti zažijem čosi krajšie), ale dnes
som si neželal nič iné, ako ocitnúť sa opäť na začiatku cesty.
Barbora si ku mne po nejakej minúte miešania polievky opäť prisadla, a tak som
zhodil sluchátka. Než som vypol aj walkmana, Barbora (ktorá opočúvala vlastne
všetky moje kazety) sa spýtala: "One More...?" Zahľadela sa mi do očí.
Prikývol som.
Na čo ona zanôtila: "Netreba žialiť: Čas vráť sa zas... Hľadajme silu krásy
života v nás, lebo čo nikto nezmení, tomu sa hovorí čas."
Musel som sa pousmiať úryvku môjho vlastného textu. A vtedy som siahol po
gitare so zámerom zahrať jednu vec, ktorú som zložil pred niekoľkými dňami.
Dokončil som ju práve na jazierku. Barbora evidentne spozornela. Vedel som, že
počúva. Ona vždy počúvala.
Môžeš ísť cestou, možeš tiež kráčať mimo vyšlapané chodníky
Skús povedať, čo na srdci ti leží, nie len používať vyberané slovníky
Môžeš sa utiahnuť a byť celý život sám a snívať ďalej krásny sen...
Vieš sa prebrodiť cez more trávy, ako aj postaviť sa čelom proti múru davu
Dokážeš si stáť za svojím, podobne ako ľahko pri ťažkostiach strácaš hlavu
Možno raz zatrpkneš a budeš kráčať svojou cestou sám,
skúšať to ďalej deň čo deň.
Prach z ciest a chodníkov, ktorých sa dotkli tvoje kroky
Z nití koľají, ktoré zanecháva voz tvojho života v štrku dlhé roky
Počítaj, čo rozdáš svetu, ale ak mu nestačí - daj kľudne viac,
spoliehaš sa na okolie, tak sprav čosi aj preň...
(a snívaj ďalej veľký sen... skúšaj to deň čo deň)
Môžeš sa ponáhľať priamo k cieľu krátkej trate
a potom dlho plakať, že nemôžeš bežať ďalej
Málokto má druhú šancu, málokto má život navyše
Niekomu stačí zdvihnúť až to, o čo zakopne,
lenže šťastie sa nám skrýva na kľukatých cestách v miere malej
Preto si len zriedkakedy človeka na tričko pripíše
Poznáš hudbu táborákov, chvejúcich sa strún gitary zvuk
Rozprávanie pod hviezdami, srdečný stisk dvoch priateľských rúk
Zrejme raz zabudneš a ja zostanem na ceste sám,
musím sa pýtať, kadiaľ všetci kráčame...
Tráva zarastie ten chodník, z ktorého zíde, kto ho šlapal prvý
Často ani sám nevieš, kedy opustíš volanie vlastnej krvy
Môžeš sa ponáhľať priamo k cieľu krátkej trate
a potom dlho plakať, že nemôžeš bežať ďalej
Málokto má druhú šancu, málokto má život navyše
Niekomu stačí zdvihnúť až to, o čo zakopne,
lenže šťastie sa nám skrýva na kľukatých cestách v miere malej
Ale veľmi rýchlo poznáš, kedy ti vojde do duše...
"Komu to bolo adresované?" spýtala sa po poslednom akorde. To už sedela oproti
mne, a preto mi aj hneď, ako som dohral pieseň, podávala ruku. Veľmi rád som ju
vzal do svojej.
"Neviem," pousmial som sa smutne a pokrčil plecami. "Ale myslím, že by sa našli
adresáti."
"To áno," pokývala tiež smutne hlavou Barbora. Potom sa ale zasmiala, odhodila
si vlasy z tváre a uistila sa: "Ale na mňa to nebolo?"
"Ty si v rade potenciálnych adresátov až posledná," potvrdil som.
"OK," ukľudnila sa. V pohode sme sa naobedovali. Blížila sa jedna hodina
popoludní, do mesta sme to mali vyslovene na skok. Podľa dostupných informácií
odchádza Barbore autobus o pol tretej. A ona sa mi vydá na cestu domov, kam
ešte dnes dojde, čo mne rozhodne nehrozí. A chvíľu po nej mi ide do opačného
smeru vláčik. A potom sa od sebe budeme už len vzďaľovať. Ach joj!
A tak onedlho sedíme na stanici a čakáme na náš autobus. Barbora sa mi usadila
na kolenách, nie že by bola nejak ťažká (našťastie, keď dievča chce, tak sa
urobí ľahším ako obyčajne), ale vďaka tvrdej lavičke mi pekne stŕpli nohy. Nik
z nás nemal náladu a ani chuť sa usmievať, a ak aj náhodou áno, tak to bol
posmutnele tichý a unavený úsmev.
"To je on?" spýtal som sa a mykol hlavou smerom k vjazdu na autobusák, kadiaľ
práve prichádzala Karosa s ceduľou, z ktorej som vyčítal mesto, kde Barbora
býva. Barbora zdvihla hlavu doteraz položenú na mojom ramene a pozrela sa po
autobuse. Prikývla. Mrkla na mňa očkom, nahodila svoj tik v obočí, ako keby sa
ma pýtala, na čo myslím. Trošku sebou cukla.
"Máš čas," zašepkal som jej cez vlásky naliehavo. "Je to diaľkač..."
"Máš recht," upokojila sa Barbora. Opäť nám rukami prebehol jeden z tých
impulzov - len tentoraz bol intenzívnejší, rozhodne nie hravý. Ešte sme mali
štvrť hodiny.
"Možno by som ti mohol povedať toľko vecí...," zamyslel som sa. "Ale to už je
teraz asi jedno."
"To je OK," usmiala sa. "Myslím, že to najkrajšie si mi už asi povedal."
"Tak to asi áno," priznal som s úsmevom, ktorý mi ale na tvári ostal len zo
zotrvačnosti. Možno som sa ale mal čomu usmievať, veď som si v tej chvíli
vybavil tie najkrajšie momenty z celej cesty. Vodopád, ryzne, večery pod
stanom... zamyslel som sa aj nad prvými dňami, čo sme spolu prežili. Tie boli
určitým spôsobom unikátne, naše vzájomné oťukávanie sa... fantázia. Niečo bude
na tom, že vtedy sme si porozprávali navzájom o sebe tie najdôležitejšie veci.
Potom sme všetko už len dopĺňali, alebo sme sa nevenovali rozprávaniu o našich
maličkostiach. Je asi veľmi dôležité, ako si človek vychutná tie prvé momenty,
konieckoncov sú to istým spôsobom chvíle najdobrodružnejšie. Lepšie sa spomína
na ráno, na mladosť, na nové; ten pocit napätia, čo sa z toho vyliahne.
"Ticho možno má niečo do seba," prehodil som, "ale Simon napísal, že ticho
rastie ako rakovina."
"Všetko je relatívne," prikývla. "A to je aj tvoj názor. Na všetkom je nejaké
plus a nejaké mínus. Lebo všetko je svojím spôsobom kontroverzné."
"Mm," zamumlal som jej na súhlas. "Máš náladu na gitaru?"
"Kedykoľvek," usmiala sa, "veď si jej ďalej aj tak moc neužijem."
Ako som chmatol po puzdre gitary, obzrel som sa po okolí. "Ale kašlať na ľudí!"
Barbora si ironicky prehodila čosi o mojej tolerancii. Otvoril som futrál a
vytasil svoj nástroj. A... Najdem si místo, kde se dobře kouří. ("Tak to
asi ne," oponovala mi Barbora v jazyku niekdajších národných bratov. Ale na
ďalší verš už sa pridala.) A tak sme si spievali o tom, že Mám jednu ruku
dlouhou. Krásna a pohodová pieseň, akurát neviem, prečo mi prišla na um až
teraz. Jedna z mojich obľúbených (číslo mojich obľúbených piesní asi bude isto
vyššie ako nejaká stovka), a na ceste som ju doteraz nikdy nehrával. Ale takto
má výsadné postavenie, hral som ju ako poslednú.
Po chvíli sme sa zdvihli a držiac sa za ruky pomaly došli k autobusu.
"Čo teraz?" srdce mi prudko búšilo, v bruchu ma príjemne(?) šteklilo.
"Neviem," mykla Barbora ramenami, "lebo za takýchto okolností som sa ešte
nelúčila."
"Come here...," privinul som si ju k sebe.
"Rozhodne nie s kolíkom, na ktorom by mi toľko záležalo," naviazala na svoju
poslednú vetu.
"Thanks," poďakoval som sa zotrvajúc v anglickom jazyku. Cítil som, že mám na
krajíčku. Boli mi ukradnutí ľudia naokolo, ktorí sa vedľa autobusu prevetrávali
tú chvíľu na vzduchu, len občas ma napadla nejaká nepekná myšlienka na adresu
neďalekého fajčiara, čo nám od neho vietor zanášal do nosov pach cigarety. Aj
Barbora bola evidentne dojatá.
"Želaj si niečo," pošepkal som jej. Chvíľu bolo ticho.
"Mám ti to povedať?" zaujímala sa, pričom si odhodila vlasy dozadu.
"Samozrejme," usmial som sa, "lebo inak by sa ti to mohlo nedajbože
splniť."
"Daj mi čosi," poprosila.
"Čo?" ostal som prekvapený.
"To je jedno," odvetila. Nevedel som, čo by som jej mohol dať, nemal som po
ruke nič extra symbolické, žiadny prstienok, nič. Po chvíľke váhania som z
vrecka vybral kľúče a zvesil jeden prívesok, ktorý sa mi často pripomínal, lebo
dosť tlačil, ale mne sa veľmi páčil. "Nie je to nič zvláštne," ospravedlňoval
som sa. "Super," pochválila mi ho. "Máš o čosi konkrétne záujem ty?"
"To nechám na tebe," odvetil som. Barbora chvíľu premýšľala a potom bez váhania
zvliekla z prsta prsteň. Svoj jediný. Čo ma fakt zamrazilo, lebo bol zlatý.
"Preboha neblbni!" zhrozil som sa.
"Ja viem, čo robím," prikývla a nahodila k tomu ešte aj milý úsmev.
"Akú má pre teba cenu?" spýtal som sa.
"Naši mi ho kúpili, ale neboj sa, darček to nie je," uviedla Barbora. "Nemá pre
mňa väčšiu cenu než ty. Lenže o teba prídem. Navyše, aj keď sa ti to nevidí,
lebo ja sa nejak zdobiť nemusím, mám prsteňov doma dosť. A nechcem, aby si na
mňa len tak zabudol."
Zobral som si teda prsteň z jej dlane, konieckoncov sa mi veľmi páčil, lebo bol
jednoduchý, a ako zázrakom som ho navliekol aj na prsteník. "Díky," pousmial
som sa a neveriacne pokrútil hlavou. "Ale aj tak by som chcel ešte čosi."
"A to?" Barbora asi očakávala, že už nepôjde o hmotnú vec.
"Bozk," prezradil som svoje prianie.
"Na to si nemusíš nič želať," riekla, na čo sme sa naposledy pobozkali vášnivo.
Aj keď sme na vášne moc síl teraz nemali. A navyše som sa v tejto situácii už
dostatočne uvoľnil. Dosť na to, aby som pustil slzu, aj keď stále s drobným
úsmevom.
"Neplač," povedala mi moja milovaná.
"A prečo?" spýtal som sa a olízol si slaný prúžok, ktorý sa mi na chvíľu
zastavil na pere.
"Aby som nemusela aj ja...," sklopila oči, ako keby sa cítila nejak nepríjemne.
Rozpaky?
"Nevieš, o čo prichádzaš," usmial som sa. A to už Barbora nevydržala a to, čo
poslednú hodinku zadržiavala (podľa toho, ako vlhké mala oči v posledných
momentoch), sa teraz spontánne spustilo v plnej miere. Oprela si hlavu o moje
rameno, onedlho som pocítil nejakú tú slzičku na krku. Objal som ju tak pevne,
ako to len bolo možné. Ja som sa tiež rozbehol naplno. Chvíľu sme tam stáli
(dve minúty?), naposledy som absorboval jej teplo do seba...
"Bolo to fajn," zašepkala mi Barbora do vlasov.
"Ja viem," prisvedčil som.
Oddialili sme sa a pozreli po sebe, obaja sme sa museli zasmiať, že sme sa
takto "rozrevali" uprostred autobusáku okresného mesta. Zdvihol som jeden z jej
báglov a hodil ho do otvoreného kufru za asistencie šoféra, Barbora si svoj
druhý položila vedľa. Posledný bozk. Tentoraz jednoduchý, krátky, ale vrúcny...
A posledný.
Pomaly sme sa púšťali, zrazu mala chuť na hranie. Pomaličky sme sa od seba
vzďalovali, púšťali sa prstík po prste. Ukazováčik, posledný kĺb... na čo nám
ruky spadli k telu.
"Ahoj," pošepla mi. S úsmevom som prikývol. Na schodíkoch sa obzrela, hodil som
na ňu svoj obľúbený pozdrav dvomi "víťaznými" prstami. Úsmev za úsmev. Do
Tramtáry, do Tramtáry, do Tramtáryje... pospevoval som si v duchu.
Sedel som na lavičke, rukou si clonil proti slnku a sledoval autobus. Detaily
mi unikali, ale zamávať sme si zamávali. Hodil som si bágel na plecia, gitaru
na rameno a vybral sa svojou cestou. Sám. Všetko je len raz prvýkrát. A
len raz naposledy.
Len raz, len raz... Lenže ja to chcem ešte jeden raz!
"Do Tramtáryje," pousmial som sa a bezmocne pokrčil plecami.
Nasledujúca kapitola: Transmission Ends