Predchádzajúca kapitola: One More Time
Chris De Burgh: Transmission Ends
V *** dňa 9. septembra 1995
Zdravím emigrantov v Čechách!
V prvom rade Ti želám všetko naj... k Tvojim narodeninám. Dúfam, že si si ich
užil, aj keď tuším, že asi nebudeš zahrnutý horou darčekov - konieckoncov sme
sa o tom poslednú noc bavili. Ale tortu si azda mal. Posielam Ti za seba k
tejto príležitosti letmý, ale vzácny bozk. (Som potvora, čo? Na konci to
napravím.)
Dík moc za promptný dopis. Si ma celkom prekvapil. Prišiel sedem dní po mne.
Navyše sa čudujem, ako si mohol napísať tri A4 vlastne hneď; sotva sme sa
rozlúčili. Vrátim sa k nemu ku koncu svojho listu.
A tak sa nám začla škola. Ty to máš v pohode, keď ťa baví. Ja síce proti škole
nič nemám, ale že by som v nej trávila nadčasy - ako Ty - to veru nie. Dúfam,
že sa u svojho miláčika nezabúdaš nejak moc často - pamätaj na svoj zrak (to
bol blbý vtip, ale fakt je ten, že už kvôli sebe by si na oči kašlať nemal).
Lenže Ty zrejme dobiehaš u computeru to, čo si o prázdninách zameškal. "No jo!"
ako si určite vravíš jazykom našich susedov. Tak čo, Ty "bifľoš", koľko máš už
jednotiek? Ja sa učím vcelku dobre. Nechcem Ťa zarmútiť, ale asi sa mi to ani
nepodarí, keď poviem, že ani to, že na Teba zavše myslím, mi zatiaľ nekazí
priemer. Ale uvidíme, čo napíšem na polrok.
V jednom smere som rada, že ma teraz nevidíš. Lebo som opäť zapadla do bandy
svojich spolužiačok; podľa toho to aj vyzerá. Ako Ťa ale poznám, si z tých, čo
by to pochopili. Každopádne je to poloha, v ktorej ma nepoznáš, ale ako si
vravel, dokážeš si ma dokonale predstaviť. Preč je moja plachosť.
U nás sa toho veľa nedeje, ale veľa sa o tom dá rozprávať. Čo by si rozhodne Ty
zvládal lepšie ako ja, no nezbláznim sa s toho. Som totiž od prírody plachá (a
sme u toho znovu), ako isto vieš, ale nemal si tu možnosť sa presvedčiť. Mňa to
trochu mrzí, že som k Tebe plachá nebola, keď si si to ten posledný deň želal,
ale povedz, viem ja niečo hrať? No dobre, tak čosi hej, ale nie svoju plachosť.
Ja neviem, prečo si na mňa zapôsobil tak milým dojmom, že aj ja som hneď bola
bezprostredná. Aj to mám v sebe. Nemôžem byť taká aj onaká k jednej osobe. Ale
myslím si, že ten posledný deň som zase až taká bujará aj tak nebola.
Politiku preskočím, isto k vám chodia správy... no comment. (Tie naše
"politologické" úvahy, to bolo vždy čosi.)
Naši boli samozrejme pekne radi, keď som konečne dorazila domov, veď sám vieš,
že sme si to obaja o ten mesiac natiahli navyše. Porozprávala som im kadečo
(teda len pravdu), škoda, že si tak ďaleko, lebo údajne by Ťa radi
spoznali.
Zapamätala som si tú melódiu na Závrať... (však si mi ju obohral aspoň sto razy
a bolo mi to stále málo) a zahrám si ju na flaute, keď chytím melancholickú
náladu. Čo sa mne stáva pomerne často. Akurát by ma zaujímalo, či ju hrávaš od
E, alebo od H (už neviem).
Určite si pamätáš, ako sme sa bavili o tancovaní. V blízkosti tu zaviedli akýsi
krúžok a uvažujem vážne o tom, že by som tam chodila. Aj keď si vravel, že v
tancovaní nie si nič moc, tak si fakt frajer, ak tancuješ tak, ako vtedy, za
predpokladu, že si všetko len odkukal. Na tej dýze si sa konieckoncov tiež
predviedol. Sa mi páčilo, že si zo seba dostal viac, ako vôbec snáď máš. Mne to
chvíľu trvalo, než som sa uvoľnila. Bolo to vôbec trochu zvláštne vybočenie z
toho života bez civilizácie. Pokiaľ viem, tak si včera mal za sebou svoje prvé
tanečné (a než Ti toto dojde a Ty odpíšeš, budú aj druhé v suchu), takže dúfam,
že sa rozpíšeš.
Od toho "dojáku" (bez irónie) na autobusáku som si zarevala ešte raz. A vieš,
že je to celkom fajn (vyplakať sa)? Čo by si ty nevedel... Ale bolo to iné,
menej príjemné, keď som už išla domov sama. Slnko zapadalo, tie ťažké mraky
pomaly zaťahovali oblohu, pripomenulo mi to jednu chvíľu v autobuse. Vtedy, čo
si mi zotieral Milku z líca. Niet si teraz o koho oprieť hlavu. A keby len
hlavu, o Teba som sa mohla vždy oprieť vo všetkých smeroch. A verím, že by si
mi pomohol aj v klasickom civilizovanom svete. Napadlo ma, že možno si myslíš
čosi podobné (na chvíľu teda nebudeme uvažovať reálne, to pri čítaní mojich
listov radšej nerob nikdy). Je možné, že my sa o niekoho milého oprieme a jemu
to vôbec nevadí. Buď si neuvedomuje, čo nám dáva, alebo mu je príjemné dávať.
Ono s citmi je to vôbec akosi pomýlené.
Keď sme u tých neskutočností, nebolo by zlé si to zopakovať. O desať rokov.
Napríklad. Už by to asi nemohlo byť tak spontánne (to už asi budeme obaja
"chytení"), ale perfektne by sa spomínalo. Ty by si na gitaru určite už doslova
"válel" (keď máš tak rád český jazyk... BTW: neupieram mu istú krásu bohatosti,
ale som rada, že aj Tebe sa viac páči zurčivosť slovenčiny). Ako vidíš, som
stále totálne strelená.
Ale vieš, ako si vravel, že aj keby si si našiel Slovenku, tak by si tu
nebýval. Budem o tom uvažovať (myslím to vážne, ale ber to s rezervou).
Nechcem si to pripustiť, ale som nejak s celou situáciou zmierená. Keď na Teba
myslím, veľmi ma hreje srdiečko, pripadá mi to (sorry za blbý príklad), ako keď
si Ty rozprával o starých láskach. Máš to fajn, že môžeš na svoje dievčatá
(teda bývalé) myslieť v dobrom (aj cez chyby, o ktorých si hovoril, BTW: myslím
si, že nikdy nie sú chyby len na jednej strane, ako si si vyčítal). Trošku Ti
závidím tú príjemnú melanchóliu. Láska ma dosiaľ nestretala. Ani tá detská
(mimo pár zápletiek). Konieckoncov to už vieš.
A potom hudba. V poslednej dobe rada počúvam tie veci, čo odzneli počas cesty.
Tá Tvoja folková úprava I Wish It Would Rain Down On Me (alebo ako sa to
presne volá) od Phila alebo komorne podaná Telegraph Road. Tú som do tej
doby nepoznala, teraz viem, o čo som prichádzala. Keď náhodou počujem
Transmission Ends, vybaví sa mi naše rozlúčenie, o ktorom som už hodila
zmienku. (Páčilo sa mi, že si plakal, síce by som to od Teba čakala, ale
myslela som si, že tým prejdeš vo veľkom štýle. Fakt si ma šokol.) Aj Peťa,
ktorého som nemala rada (bol mi trochu sprofanovaný), teraz môžem. Pre krásu
chvíle, Na mojom poschodí alebo Komparzista (ktorá Ti fakt
sadla!)... SUPER!
K hudbe ešte toľko, že si isto počkám na to Tvoje CD. Mimochodom (aby som všade
nepísala to By The Way, ktoré som od Teba pochytila), určite sa teraz Tvoja
duša raduje, že si zase niekoho hudobne ovplyvnil. No jo!
Vieš, nespýtala som sa Ťa na to priamo, ale rada by som sa dozvedela (pokiaľ
teda nemáš predo mnou nejaké tajnosti), čo Ti behalo hlavou v "tú" noc. Lebo
som rada, že si nakoniec spravil to, čo si spravil (respektíve... no, veď
vieme, o čo ide). Fest Ti ďakujem (bez irónie). Aj keď si môžeš byť istý, že by
som svoje názory prehodnotila, keby sa veci zvrtli. Prečo ľutovať minulosť?
Nebol dôvod a ani v opačnom prípade by na to žiaden nebol.
Pár slov k pobytu doma. Všetko v pohode. Je sobota, prácu mám za sebou (no
problem, našťastie mi "babská" práca nerobí problémy), a tak vegetím. Na TV som
sa vykašlala. A chcela som Ti napísať. Tak už hodinu píšem. To je ku mne
vlastne všetko.
Teraz sa pozriem na Tvoj list. Telegraficky odpoviem na úvodné otázky... Mám sa
fajn (aj keď s Tebou mi bolo lepšie). Nerobím nič zvláštneho, o čom som Ti už
povedala. Hej! A zaviedla som si denník, je to fajn vec. Díky aj za tú radu,
aby som ho písala v škole, má to čosi do seba. Došla som samozrejme bez
problémov.
Jednoznačne som Ťa spoznala v odstavci, kde uvažuješ, či by sme sa mohli
niekedy stretnúť. Ísť do vecí tak trochu po hlave. Má to svoje perspektívy, ale
aj problémy. Ale ja Ti nepoviem nič odmietavého. Veľmi rada Ťa kedykoľvek opäť
uvidím. Viem, že Ty by si ma bezpečne našiel, ale prikladám preto do budúcnosti
aj akúsi mapku či plánik. Ale asi Ti to dobre polezie do financií a ja viem, že
bohatstvom (teda peňazí) neoplývaš. Nemusíš s tým ponáhľať, aspoň sa budem viac
tešiť. A daj mi dopredu vedieť, aby si išiel na istotu. To je snáď
jasné...
Najkrajšie chvíle? Neviem. Perfektne bolo na jazierku. To boli vlastne naše
"líbánky". (Fakt je ten, že tá čeština má čosi do seba, ale nemá naše super
slovo "nepremáva".) Lyrické údolie... bolo to jedinečné - a jedinečne vhodné
miesto. Na horách bolo tiež fajn. Hlavne v ryzniach. Ale perfektne sa mi
spomína aj na pár prvých dní, keď sme sa "oťukávali" (a ja som sa totálne
zamilovala). Teraz mi to pripadá šialene dávno. Vtedy sme boli k sebe úplne
iní. Opatrní. Navzájom zraniteľní. Páčil sa mi aj Tvoj prístup k vzájomnému
kontaktu, že si nič nehral (vlastne asi ako vždy).
Som zvedavá na Tvoju prvú knihu... námet by bol. (Keep smiling!!!)
OK. Sľúbila som Ti čosi... a rada to plním...
Posielam Ti jeden bozk voňajúci kokosom a samozrejme mnou...
Ha - to si fandím, čo?
Maj sa dobre a opováž sa mi neodpísať!
Tvoja priateľka do dažďa...
"Barunka"
P.S.: Mám ťa veľmi rada...
Nemôžem zabudnúť na Tvoje slová, ktoré si mi tej noci do tmy povedal (veľmi si
ma tým rozosmútil, ale nevadilo to, lebo som bola rada, že som ich mohla počuť
práve ja):
"Dievča, pre ktoré sa oplatí žiť, pre ktoré je fajn prežiť život hľadaním,
nakoniec iróniou osudu nájdem vtedy, keď nehľadám, a tak to čakám najmenej. A
asi aj preto mi toto šťastie rýchlo pominie."
Literárne je to veľmi pekné, ale skutočnosť je krajšia o to, že sa to len tak
nerozplynulo.
Thanks!
Post Scriptum...
Prvé vydanie poviedočky má isto ešte nejaké muchy, ale oproti tomu, čo sa
toho v pôvodnej práci našlo, je to určite už len zlomok. A tak by som ešte na
záver rád poďakoval nahodilým korektorom, ktorí venovali (v niektorých
prípadoch) aj niekoľkonásobnému čítaniu Cesty svoj drahý čas. Zo začiatku to
bola pani Renata Slezáková (moja češtinárka), od ktorej sa mi dostalo aj
drobnej motivácie. Napriek tomu som na Cestu potom dlho nesiahol, lebo som mal
málo príležitostí sa na ňu vrhnúť. Nemôžem presne prezradiť, kedy som ju začal
písať, ale skončil som vo februári roku 1997. Vtedy mi veľmi pomohla pani Lenka
Braunová, ktorej konzultácie k dokončeniu dielka prispeli obrovskou mierou.
Korektúry mi potom poskytol môj otec Milan Richter, čím mi pomohol odstrániť
nežiadúce množstvo českých výrazov. A napokon musím poďakovať pani Jáře
Divišové (sorry za česke skloňovanie), ktorá má na svedomí finalizáciu celej
Cesty.
Snáď ale prípadný výskyt chýb nie je vec, ktorá vás bude trápiť najviac...
Verím, že si z poviedky odnesiete kúsok toho, čo som sa do nej snažil vložiť.
Možno radosť, možno smútok, možno väčšiu chuť do života - to by snáď bolo
najlepšie. Urobíte tým šťastným nie len mňa, ale aj seba... a podobne aj
Barbora by mala veľkú radosť, keby ste vy mali radosť.
Pokiaľ ste fakt v kuse a plynule dočítali až sem, minimálne vám ďakujem...
Autor
K Webovému vydaniu
Nakoľko Cesta je jednou z mála vecí, ktoré som mal v elektronickej
podobe, bola pochopiteľne prvá na rane, keď som premýšľal, čo "vycapím" na
svoju stránku zo svojej tvorby. Okolo prelomu rokov 97 a 98 (ovšem plus mínus
tri mesiace pre istotu) som zbavil wordovský dokument akejkoľvek diakritiky a
exportoval som obsah do čisto textovej formy. Neskôr som si dal tú prácu a
rozdelil jednotlivé kapitoly na zvlášť stránky (koniec 98). A potom som sa
vrátil (nech mi niekto povie, že sa história neopakuje :-)) k diakritike.
Žiadne prepisovanie (nie som šialenec), proste som v editore prešiel celú
poviedku a dopĺňal znamienka (prepisoval nediakritické písmená na diakritické -
takže nakoniec možno aj som šialenec, hm?). A spolu s tým odstránil kopu chýb.
Stále nechápem, kde sa všetky berú, ale to už nechám na tých malých mužíkov, čo
si hovoria "šotci" (ja viem, že po našom je to "škriatok", ale keď Češi na to
majú terminus technicus!).
Takže čítajte, tlačte a tak, akurát ctite nejaké autorské práva. Snáď na to
máte rozum, a kto nemá, tomu by ani upresnenie nestačilo. Enjoy!!!
Richard Richter alias Virgo
Nasledujúca stránka: O Ceste a tejto stránke