Predchádzajúca kapitola: Give In To Me
Chris De Burgh: Sight And Touch
19/8
"Závrať sa v skutočnosti volá Zvláštní znamení,"
plácol som do tmy len tak mimochodom. Neviem, prečo ma to napadlo až teraz. Ale
bola to pravda. Posledná noc. Stále som sa usmieval. Vedel som, že ma to
do zajtra prejde, ale ešte dnes... Dnes som chcel utešovať moju lásku, ktorú
behom pár hodín stratím. A možno sa situácia obráti a Barbora bude utešovať
mňa. Čo by mi vôbec nevadilo.
"A teraz trocha staršej klasiky," nahodil som neviazaný tón nejakého
konferenciéra. Chytil som Barboru za ruku, v ktorej držala baterku, a namieril
ju na spevník vedľa. Zasmiala sa mojej manipulácii, naše pohľady sa na chvíľu
stretli v tme nad kuželom svetla, ktoré sa odleskovalo v jej očiach. Po chvíli
však opäť pohasla. A takto pohasína už aspoň hodinu.
Only You... odspieval som jedno z mojich zamilovaných blues a odložil
gitaru. Sadol som si oproti Barbore a nohami jej obopol pás. Položila mi ruky
okolo krku a hlavu dala na rameno. Zaboril som svoju tvár do jej vlasov a
zašepkal jej do uška: "Neboj sa, všetko bude v poriadku."
"Ja viem," odvetila pokojným hlasom. Len trochu rezignovaným. "Prečo si mi
doteraz nezahral žiadne z týchto krásnych blues?"
"Nikdy si nebola natoľko smutná," odvetil som. Nikdy na to nebola nálada.
Nikdy som nechcel, aby si bola smutná... aj keď ti to sluší. Človek je
krásne náladový. Nie každá nálada je krásna, ale náladovosť je nádherná. Opäť -
nádhera kontrastov.
"Sľubujem, že zajtra budem žiariť," usmiala sa Barbora zrazu až prekvapujúco
uvoľnene. A to som jej mohol kľudne veriť.
Ako rád by som videl jej plachú stránku. Ale má pravdu, to sa nedá nijako hrať.
Konieckoncov jej smútok má k plachosti tak blízko... Mám v náručí to najkrajšie
dievča. Milované dievča v náručí je vždy tým najkrajším.
"Mám ešte hrať?" spýtal som sa. Akosi napriek týmto slovám som ju tuhšie
stisol. Barbora ale asi vytušila, že hlavne dnes je mi pohodlnejšie vyjadrovať
sa piesňami.
"Hm...," súhlasila. Pustili sme sa. Zaujalo ma, že sa (aspoň) tvárila dosť
optimisticky. Siahol som teda po gitare a obrátil stranu v zošite na ďalšie
blues. Oproti predchádzajúcej hodine (ktorú som hral hlavne české veci) som sa
rozhodol prespievať zase pár anglických piesní. Since I've Been Loving
You... originál od Led Zeppelin. Srdce trhajúca vec. A pohodovka Crying
In the Rain od Everly Brothers, ale v pomalej verzii (ako to od nich
prebrali A-HA).
Teraz by som sa veľmi rád dozvedel, na čo môj sen myslí. Keď ju za normálnych
okolností chytí kdejaká vec, tak tieto náladovky jej museli rozvíriť hladinu
myšlienok viac než dosť. Hlavu mala zaborenú do lakťa, ktorým si pridržiavala
kolená. Do tváre som jej preto nevidel. Vedel som ale, že neplače. Síce na to
bola dosť smutná, ale popri tom bola až moc napätá. A dnes sa ešte asi
premáhala. Ako aj ja.
"Môžem aj veselé?" zaujímal som sa. Pozrel som sa na Barboru, tá zdvihla hlavu
a so svojim obľúbeným pohupovaním hlavy zauvažovala... "Hej!" zasmiala sa
nakoniec. Ale ťaživosť situácie jej zase vyhnala úsmev z tváre tak rýchlo, ako
rýchlo sa objavil.
"A budeš spievať so mnou?" položil som ďalšiu otázku, na ktorej kladnej
odpovedi mi veľmi záležalo. Pozrela sa mi do očí svojím suprovým skúmavým
pohľadom. "Nemusíš, ak nechceš," upozornil som ju s úsmevom na samozrejmú
vec.
"A ak chcem... môžem?" na tvári jej zaihral náznak šibalstva, ktoré som na nej
doslova zbožňoval.
"Ak chceš, tak musíš," prikývol som. Stále sa mi dívala do očí, v tvári už opäť
neutrálna. Len oči jej ešte žiarili, aj keď mi tie ohníčky prišli trochu
smutné.
A tak som našiel v spevníku nejakú odpichovejšiu pasáž. The Price Of
Love bolo presne to, čo mohlo rozprúdiť náladu. Hneď som nadviazal ďalšou
vecou z obdobia, kedy rock'n'roll vymetal svetové rebríčky... Love Is
Strange. Barbora pochytila môj signál, a tak sme vec zaspievali s pasážou,
kedy ona volá mňa domov, podobne ako Jeniffer Gray vo filme Dirty Dance
Patricka Swayzeho. Fakt je ten, že bola zase v pohode. A tak som hitmi od
Everly Brothers pokračoval dnes už štvrtým číslom Bye Bye Love.
"Tak to bolo dosť aktuálne," pousmiala sa Barbora, sotva zdvihla oči od
spevníku, z ktorého čítala (pre ňu hore nohami orientované) texty, ak si práve
na čosi nevedela spomenúť.
Nasledovalo Kick Love Into Motion od Def Leppard a Oldfieldove To
France, Moonlight Shadow a Family Man, pri ktorých Barbora
úplne perfektne spievala druhý hlas, aby sa odlíšila od mojej melodickej linky.
Veľmi zaujímavé pre mňa bolo, keď so mnou spievala druhý refrén v Perfect
Strangers od Deep Purple. Pieseň sama nepoznala, ale opakované pasáže už na
ďalší raz spievala so mnou. A občas mi robila "echo", hoc' len nejakým
popevkom. Počuť pôvodne hardrockovú pieseň s jej altom bolo niečo jedinečné. Čo
samozrejme asi nevedela.
"Kde vlastne berieš takéto pesničky?" spýtala sa po tejto sérii. Lampášom mi
určite naschvál zasvietila do tváre. Nastavil som svetlu predlaktie, a keď ho
nedala preč, chňapol som jej po ruke. Lenže ona pohyb vystihla a uhla.
"U týchto rockových vecí väčšinou texty zháňam, kde to len ide," pokrčil som
plecom. "U kamarátov, po obaloch platní... a akordy potom väčšinou vymýšľam,
aby to znelo podobne. Proste ich odpočúvam."
"Fakt je ten, že tu sa gitara nenájde tak často ako v Čechách...," zauvažovala
Barbora. "Teraz už viem, že by som takéto večery milovala." Na chvíľu sa
odmlčala. "Aj tak si myslím, že si dobrý v tom, koľko máš anglických vecí.
Pokiaľ viem, tak sa takéto veci hrajú málokedy."
"To je fakt, ale má to svoje dôvody," podotkol som. "Keď už sa raz večer zíde
pár ľudí, tak často si chcú zaspievať skoro všetci. A niečo, čomu všetci
rozumejú."
"A potom sa mi ráta, ako to všetko vyzerá komorne," poznamenala
ďalej Barbora, akokeby moje vysvetlenie ignorovala. Pousmiali sme sa na seba,
lebo v tomto smere som jej dal za pravdu. Máloktorú pieseň som bol schopný
podať rockovo na španielke. Preto každá pieseň tak trochu "zfolkovela".
"A teraz Eagles!" uviedol som ďalšie piesne a začal hrať Take It To the
Limit, potom som nabehol na Take It Easy a na koniec tejto série
zaradil One Of These Nights. Tá sa Barbore ľúbila najviac. Pomaly sa
chýlilo k polnoci. Rhinestone Cowboy od Larryho Weissa (v originále (ak
je originál od Larryho) s úchvatným sláčikovým aranžmán) pokračoval v americkom
country-rock štýle. A potom som si zobral spevník mojich najobľúbenejších
anglických piesní a od Fleetwood Mac zahral Chains, Don't Stop a
Gold Dust Woman z ich dokonalého albumu Rumors.
Barbora si na kus papiera poznamenávala tituly piesní, interpretov, aj albumy,
ktoré som si vybavil k daným piesniam.
"Hodne si ma potešil prvou anglickou sériou," pokývala hlavou, "Roxette, potom
tá verzia Baker's Street alebo Floydi; ale poviem ti, teraz si mi zahral
tak špičkové veci... nechcem porovnávať... radšej."
"Keď sme u toho porovnávania, Pink Floyd majú svoje Dark Side... na
štvrtom mieste všetkých najpredávanejších platní. Rumors sú na treťom,"
usmial som sa.
"Kto je prvý?" zaujímala sa.
"Mišo Jackson," mykol som plecom, "suverénne. So svojím Thrillerom."
Barbora významne povytiahla obočie, ale nič nenamietala. Sledoval som, ako
svižne zaznamenáva každú pre ňu relevantnú informáciu. Zrazu sa mi rozbehol
prúd myšlienok o všetkom možnom. Behom sekundy ma napadlo množstvo vecí, ktoré
si navyše často kontrovali. Pri pohľade na jej ruku ma napadlo, ake je telo
vlastne dokonalé, keď sa môže ruka tak fantasticky jemne pohybovať. Keď srdce
pulzuje desiatky rokov. Aký je dokonalý život, ktorý telo ako nástroj
využíva.
Na druhú stranu sa mi vnútili neustále opakované otázky na tému, prečo sa život
v podaní inteligentného (a čo viac - premýšľajúceho) tvora tak často obracia
proti sebe.
"Čo mi ešte zahráš?" spýtala sa ma Barbora po chvíli ticha. Uprela na mňa svoj
pohľad. A tak som nalistoval veci, ktoré sa k tejto chvíli veľmi hodili.
"Nikdy som nehrával De Burgha v originále," poznamenal som a súčasne tým aj
uviedol ďalšiu (a rozhodol som sa, že na dnes poslednú) sériu. Mal som veľmi
rád De Burghov konzervatívny prístup k pop-rockovej hudbe. Jeho náladovky podľa
mňa nemali konkurenciu. Nezohnal som nikdy jeho superhit Lady In Red a
ani som ho nezháňal, lebo som si bohato vystačil s jeho platňou Man On the
Line. A tak som z nej začal hrať... najprv odpichovejšie Emotions
(musel som sa pousmiať, keď sa aj Barbora pousmiala, ako sa nám podozrivo
stretli pohľady pri slovách "Give me in the midnight hour"), titulnú
Man On the Line a Don't Pay the Ferryman, ktorej melódiu som
občas hrával k svojmu Obchodníkovi.
"A teraz pár melancholických..." A začal som Sight And Touch. Barbora mi
robila "backing vocal" v refréne práve slovami titulu piesne. Popri piesni sa
preplížila za mňa a hrejivo sa ku mne pritúlila, pričom ruky mi dala okolo pása
tak, aby mi nevadila pri hraní.
"Sometimes the man in me...," začal som s ďalšou prekrásnou náladovkou,
ktorej názov si momentálne nevybavím (Much More Than This(?)... možno),
ale ten nie je tak podstatný. V hlave sa mi linuli tóny originálneho podania...
bublavá melodická linka, nenásilný a nevtieravý synťák. Aj keď mi to trochu
chýbalo, mala jeho pieseň obrovské čaro aj v čisto akustickej verzii.
Ďalšia vec, ktorej názov mi zostal tajomstvom a celý text som opočúval
(našťastie je De Burgh krásne zrozumiteľný), opäť poposunula hranicu paradoxne
krásne smutnej nálady. Aj keď som nikdy nemohol zaručiť, že moje slová sú
stopercentne správne. Už nehovorme a poďme spať, nech dážď padá do
okien... Krásny vnútorný monológ. Klasická dilema medzi hlavou a
srdcom... Krásne rozpory jedinej osoby. Je čas nechať ju ísť. Nechcem,
aby odišla. Je čas... Kam až môže láska zájsť? Kam až má... musí? Som
nakoniec rád, že sa na to vôbec môžem pýtať.
A na záver som si nechal svoju lahôdku. Transmission Ends. Nič tak
krásne neukončí album ako takáto pieseň. Sediac tu dnes v noci so svojou
láskou... a nálada už bola tu. A navyše sa domnievam, že De Burgh je u
piesní o láske ďalej od fráz ako napríklad Phil Collins (aj keď ten je,
povedal by som, vo vyššej lige od De Burgha). Keď ležíš vedľa mňa, jemná a
tichá, zavše počúvam rytmus tvojho srdca... Takto to bude vždy, dokiaľ sa
neodohrá posledné dejstvo... až do dňa, kedy prenos skončí.
A potom ten emotívny príboj tesne pred koncom pesničky...
Miláčik, vždy ťa budem milovať, do posledného dňa, do poslednej hodiny.
Vždy budem s tebou, áno, navždy budem s tebou. Láska, vždy budem s
tebou...
Nasledujúca kapitola: One More Time