Predchádzajúca kapitola: The Rain Song
ELO: Mr. Blue Sky
11/8
Rehotali sme sa tak, až som sa čudoval, že sa neváľame v prachu s
rukami na bruchách. Sú také chvíle. Isto to každý pozná. Najprv úvod do
situácie: Ako sme sa rozhodli, vybrali sme sa na "stopa". Čo sa neobišlo bez
šaškovín. A na tých sme sa smiali, aj keď sa to nedá tak jednoznačne povedať.
Ja som sa totiž smial na všetkom a na ničom súčasne. Už len preto, že sa smeje
Barbora. A tá sa možno smiala len preto, lebo sa smejem ja.
Takáto nálada už trvala od rána, to značí asi tri hodiny. Zásadovo sme sa
smiali úplne všetkému, úplne každej blbosti. Potácali sme sa takto po ceste a
robili show. Dlho sme sa ale nepredvádzali, lebo do piatich minút nám zastavilo
auto. Okrem vodiča nebol vnútri nikto.
Otvoril predné dvere: "Kam to bude?"
"To je úplne jedno," snažil som sa ubrzdiť svoj smiech. Vzápätí som si
uvedomil, že to asi nebola najvhodnejšia odpoveď, hoci mala k pravde
najbližšie.
"Dúfam, že vám nebude vadiť nakazlivo dobrá nálada...," uisťovala sa Barbora,
"my už sme raz takí." Spiklenecky na mňa žmurkla.
"Tak si nastúpte," usmial sa vodič.
"OK. My sa hodíme obaja dozadu," navrhol som, ale skôr než stihol ľahostajne
pokrčiť plecami, ozvala sa Barbora: "Len pekne padaj dopredu, nech ťa mám aspoň
raz poriadne na očiach!"
Jej slová samozrejme vyzneli kamarádskejšie, než ako vyzerá ich obsah,
konieckoncov korešpondovali s aktuálnou náladou. A tak som rezignovane pokrčil
plecami nakoniec ja.
Šofér bol muž v stredných rokoch (mohol mať okolo štyridsať) s fúzami a krátkou
bradou. Tváril sa veľmi sympaticky a hlavne tolerantne k "blbnúcej
mládeži".
"Odkiaľ s takým veselím?" vyzeralo to, že rozhovor so stopármi nadväzuje
často.
"Teraz sme chvíľu stanovali v jednom lese asi pätnásť kilákov odtiaľto," začal
som sa šíriť o našej trase. "Predtým sme boli vo ***, tam sme pozreli
ryzne...," prelietol som rýchlo našou trasou, "...no a sme tu. A ešte nevieme,
čo ďalej."
"Ryzne...," zamyslel sa šofér. "Hmm... tam je to veľmi príjemné."
Slovíčko príjemné hneď upresnil: "Drsné a pekné."
"Boli ste tam?" spýtala sa reflexívne Barbora, aj keď odpoveď už vlastne
poznala.
"Hej, s deťmi," pousmial sa, asi mal na to pekné spomienky. Pozrel sa do
spätného zrkadla, možno len tak, možno sa tam stretol s pohľadom Barbory.
Obzrel som sa. Usmiali sme sa (teda hlavne ja, lebo ona mala vysmiate stále),
hodila na mňa svoj tik obočím, jej obľúbený tichý pozdrav (výzva,
povzbudenie...).
"Kam vlastne idete?" spýtal som sa.
"K Priehrade," odvetil šofér. To bolo asi hodinu cesty. Všimol som si, že sa v
strednom stĺpiku krčí autorádio s kazetovým prehrávačom, na čo som hneď
skočil.
"Mohol by som si niečo pustiť?" spýtal som sa teda.
"Ak máte kazetu...," usmial sa s nehranou samozrejmosťou. "Ja som svoje omylom
nechal doma."
Vláčil som so sebou box na dvanásť kaziet, to kvôli walkmanu (aj keď som ho
teraz už tretí deň nepočúval, lebo mi došli akumulátory). Bez hudby proste
nefungujem. Dostal som náladu na čosi odpichovejšie, a tak som vybral Madonnu
a strčil ju do "slotu" tak, ako som dúfal, že je to správne. Našťastie bolo.
Keď chlapík poznal úvodnú Papa Don't Preach, pokýval hlavou zo strany na
stranu a obrátil sa ku mne: "Ako hlasno počúvate hudbu?"
"Hlasnejšie - lepšie," odvetila miesto mňa Barbora. Prikývol som na súhlas. Muž
vytočil hlasitosť na solídnu hodnotu, ale tak, aby sme na seba nemuseli kričať,
aj keď hudba bola dominujúcim zvukom v interiéri vozu.
Vonku bol krásny modrý deň. Uvažoval som o pokračovaní našej cesty, ak by sme
sa nechali vyklopiť niekde pri Priehrade. Preliezli sme troje prekrásne hory,
bolo by dobré trochu zmeniť kurz. Obrátil som sa na Barboru: "Podáš mi, prosím
ťa, mapu?"
"Ktorú?" otázka mala svoj dôvod, keď už sme mali sedem máp.
"Okolie Priehrady," špecifikoval som.
Asi sedemdesiat kilometrov od Priehrady sa nachádzala oblasť pieskovcových
skál, čo nebolo na zahodenie. Predsa len sme sa obaja veľmi radi škriabali po
skalách a tu by sme si užili aj trochu rizika... Vedel som, že skaly sú živlom,
ktorý by nám obom vyhovoval.
"Podnikáte nejakú veľkú turistickú akciu?" spýtal sa nás vodič.
"Nech žijú prázdniny!" odvetil som trochu od veci miesto prikývnutia. Barbora
si asi povedala, že to nie je dostatočná odpoveď, a tak ma doplnila: "Dá sa to
tak povedať."
"Netušil som, že sa aj dnes mladí vedia odpútať od civilizácie," pousmial
sa.
"To sme pôvodne netušili ani my," oplatil som mu úsmev, konieckoncov to bola
pravda.
Oprel som sa o sklo dverí a "hmkal" si nejakú melódiu. Prechádzali sme rovným,
širokým údolím, ktoré mohlo mať naprieč asi tridsať kilometrov. Oproti tomu sa
na severe vypínali najvyššie štíty tohoto "venca" Karpát a na juhu hory len o
málo nižšie. Vedľa sa proti nám valila najdlhšia rieka republiky, za ňou sa
rozprestierali fľaky zemiakových polí. Vyššie položená poľnohospodárska
oblasť...
Aj keď šofér nevyzeral ako cestný pirát, na tachometri mal stodesať, čo si na
tejto ceste isto nemôže dovoliť. Ešte paradoxnejšie mi v tomto smere pripadá,
keď nás predbieha nejaký šialenec. A to sa dialo prakticky stále. Podal som
mapu dozadu Barbore, aby ju hodila do obalu.
Slnko mi začalo nepríjemne pleštiť do očí, a tak som si sklopil clonu nad
čelným sklom, pričom som si všimol, že na clone je zrkadlo. Posunul som hlavu
trošku doľava, aby som videl Barbore do očí.
"Na čo myslíš?" spýtala sa ma svojou najčastejšou otázkou.
"Neviem," odvetil som, ale dnes som neodbočil zrakom, ako to zväčša robievam,
keď mám čosi povedať.
"To bol reflex," zatvárila sa znechutene. "Isto vieš, na čo myslíš."
"Na cestu," povedal som. Bola to pravda... tak trochu.
"Nejak často," podozrievala ma Barbora. "Nemyslíš?"
Napriek krátkej (ale prudkej) výmene nik z nás neuhol pohľadom, čo nemohlo
skončiť inak, než "súbojom očí". Nikomu nevadilo zrkadlo ako odrazová plocha.
Vedel som, že na svoju poslednú poznámku nepotrebuje Barbora žiadnu odpoveď.
Mohla vedieť, že málokedy nemyslievam na ňu.
"Kto z koho?" tikol som na ňu obočím.
"Neuhnem," mykla Barbora plecom. Vedel som, že to môžem brať vážne.
"Ani ja," mykol som plecom pre zmenu ja. Vedela, že to môže brať vážne.
Ale po chvíli som sa rozhodol ustúpiť. "Dobre," pousmial som sa, "ale len že
si to ty."
"Dobre," súhlasila. A tak som vypratal bojové pole. Nebudem predsa v prekrásny
modrý deň kaziť malú detskú radosť svojej momentálne najbližšej priateľke...
Nasledujúca kapitola: One Of These Nights