Predchádzajúca kapitola: Mr. Blue Sky
Eagles: One Of These Nights
15/8
Mali sme naplánovanú cestu na ďalších päť dní dopredu. Na vôbec
posledné dni, ktoré spolu strávime. Lebo potom sa rozlúčime. Tak sme sa
rozhodli na dnešnej "valnej hromade", ktorá sa odbavila pri obede. Boli sme
štvrtým dňom v skalách. Pieskovcové skaly sú mi veľmi sympatické. Fakt je ten,
že najradšej mám travertín, je to na šplhanie moja najobľúbenejšia hornina,
oproti pieskovcu je viac pórovitá. Prvé dva dni sme táborili na západnom konci
tohto "raja", včera sme sa posunuli o dvadsať kilometrov na východ. Ako vidno,
posledný týždeň sa niesol v znamení pohody, menej pochodov, viac
táborenia.
Zato počasie doslova šalelo. Teraz bolo síce jasno, ale len pred polhodinkou
solídne spŕchlo, včera fúkal vietor, že nám skoro odnieslo stan... sranda
veliká. Aspoňže bolo teplo. Sedeli sme na akomsi šikmom obelisku, Barbora "na
vláčika" za mnou, ja som sa rýpal v nejakom na skalu prirastenom machu svojou
palicou z dubového dreva, ktorú som si obstaral na naše šermiarske súboje.
Praktikujeme ich druhý deň a je to fakt zábava, často mi to Barbora aj pekne
natrie, ale to nie je tak dôležité, najlepšie na celej veci je, že sa poriadne
pováľame po zemi. Ani neviem, kedy nás napadlo hrať sa na ninjov, ale celkom mi
sadla zábava na úrovni desaťročného deca.
"Kam teraz?" opýtal som sa a rukou sa zahnal nad údolíčkom pred nami. Za malým
potôčikom sa rysovala ďalšia skupina skál. Takéto "vodné toky" dávajú určitej
časti pieskovcových skál tú správnu vizáž a aj sa v ich blízkosti
dobrodružnejšie kráča, človek často nechtiac "zapadne" do terénu. Oproti okoliu
našeho prvého táboriska bolo tu všetko viac divoké. Skaly a obelisky predtým
holé sa teraz miešali so stromami, často úplne zapadávali v lese.
"Pôjdeme vľavo," naznačil som smer ďalšieho pochodu - teda skôr "polezu". Obaja
sme mali topánky, ktoré neboli uspôsobené k tomuto terénu, a tak sme z nich už
niekoľko ráz museli večer vyklepávať ihličie. Včera sme urobili drobný prieskum
okolia, na tejto strane sme dospeli práve k tomuto šikmému balvanu, na ktorom
teraz sedíme. Skaly vľavo sa mi viac páčili... od pohľadu.
"OK," kývla Barbora. "So let's go." S malým unaveným povzdychnutím sa zdvihla
na nohy a podala mi ruku, aby som vstával už aj ja.
"Nepodnikli by sme čosi, čo sa nekryje s filozofiou našej cesty?" zamyslela sa
akoby len tak mimochodom, pričom sa pozerala kamsi do diaľok. Hneď sa mi ale
podívala priamo do očí. Že by chuť zmeniť zvláštny stereotyp? Šanca poznať sa
v iných (a vlastne úplne obyčajných) situáciach?
"Kľudne," prikývol som, "len neviem, čo konkrétne máš na mysli."
"Večeru na úrovni? Disko?" pokrčila ramenami. To druhé bola pre mňa nahrávka na
smeč, ale rozhodol som sa najprv zareagovať na prvý návrh.
"Večera by mohla byť zaujímavá," pousmial som sa úprimne. "Overil by som si
svoje schopnosti na mieste gentlemana... len zohnať slušné oblečenie. Pokiaľ to
teda má byť fakt na úrovni. Inak by to bolo fajn, ešte som na večeru s takou
kočkou nešiel."
"A diskotéka?" zaujímala sa.
"Ha, há...," hodil som s úsmevom nejakú tanečnú figúru. "To by mi sadlo. Lebo
tancom, aj keď si to ty nemohla zistiť, doslova žijem."
"Whow!" rozosmiala sa aj Barbora, "sa nám nejak prejavuješ."
A tak sme nakoniec zvolili diskotéku. Konieckoncov to bude asi akcia, ktorá má
k našej doterajšej spoločnej skúsenosti najďalej. Tá večera by síce bola
úletovejšia, paradoxne práve tým, že je to maximálne normálna akcia, dosť
spoločenská..., ale neboli na to prostriedky. Keby to záležalo len na mne, aj
tak by som si vybral oboje.
Neskôr toho istého dňa okolo desiatej hodiny večer, kedy už bola všade (a
hlavne v stane) tma, sme ležali obaja v Barborinom spacáku (lebo je väčší než
ten môj). Boli sme síce fajn naladení, ale aj poriadne unavení. Práve som si
obzeral špinu dokonale pozaliezanú za nehtami, keď Barbora do ticha (ako to má
vo zvyku) nakúsla ďalší rozhovor, ktorý mohol mať istý kľúčový význam pre našu
cestu.
"Vieš, ako sme sa bavili o tom, že sú chvíle, kedy by som ti dovolila všetko?"
spýtala sa. Myslel som si, že pôjde len o náš typicky "teoretický" rozhovor.
Lenže tentoraz som sa sekol, pretože ďalšie slová sa týkali výhradne nás.
"Občas to iskrí," usmial som sa, lebo sa mi dvakrát nerátalo, že Barbora bola
akosi vážna. Mal som chuť zachovať uvoľnenú atmosféru.
"Každá ženská dokáže byť potvora...," zamyslela sa nahlas; konštatovaním mi
nutne pripomenula náš rozhovor na túto tému, na základe ktorého sme usúdili,
že medzi ženou a mužom nie je radikálny rozdiel v ich "potvoráctve".
"To je dobrý začiatok," potvrdil som jej jej názor s prídavkom ironického
tónu.
"Ale ver mi, že teraz nechcem byť potvorou," ubezpečila ma, ešte som stále
presne nevedel, ako to myslí, "ani si nemyslím, že by si bol málo
iniciatívny..."
"Moment, moment...," zastavil som ju. "Nebudeme sa baviť o tom, že iniciatívu
tu máš väčšinou ty. Ale akosi mi uniká, o čo tu ide. Mimochodom, toho, že by
som ťa považoval za potvoru, sa báť nemusíš."
"Vravíš - občas to iskrí...," usmiala sa. Ležala tam tesne vedľa mňa na boku,
oči jej žiarili tichým úsmevom, vlasy si prehodila za seba, lebo sa jej moc
motali do tváre... často si ich vyberala spomedzi pier. "Tak teda... neviem,
či nezájdem ďaleko, ale dnes večer som celá tvoja; čo budeš chcieť, to
spravím." Pri týchto slovách sa usmievať prestala, aby potvrdila, že nechce byť
potvorou.
"No," vyfúkol som, lebo toto mi trošku vyrazilo dych. Keď sa to vezme z tej
najhoršej stránky, môžu z toho byť pomerne ďalekosiahle dôsledky. To bola prvá
vec, ktorá ma s trochou irónie napadla. Hneď mi ale prišla na rozum iná vec,
tentoraz maximálne príjemná. Vedel by som toho využiť, vedel by som si to užiť.
S Barborou... to bol môj sen. "To si ma púšťaš pekne blízko."
"To hej," pousmiala sa Barbora. "Vlastne som mala tie poznámky o nejakom
púšťaní ani tak nie kvôli tebe, ale preto, lebo sa onedlho rozídeme; navyše...
keď som to povedala, chodili sme spolu pár hodín, teraz to je o čosi
viac. Obaja vieme, že vlastne navonok sa toho zmenilo málo, lebo som mala to
šťastie a padla som na srdečného chalana, ktorý sa ku mne choval milo, a
občasný príjemný dotyk, ako ty rád hovoríš kontakt, ma vždy len potešil.
Ale posun v myšlienkach som zaznamenala."
"Díky za toho srdečného kolíka," zazubil som sa, fakt ma to totiž veľmi
potešilo. "Neviem, či by som si dovolil za ten posledný týždeň toľko, keby sme
to spolu oficiálne nepiekli."
"Ty oficiálne," zasmiala sa, "veď onedlho nám vyhasne." Prvý raz
spravila narážku na koniec nášho veľkolepého projektu tak, aby ostala stále
vysmiata.
"Čo si od dnešnej noci sľubuješ?" mámil som z nej predpovede.
"Ja?" tajomne po mne žmurkla. "Ja budem s napätím očakávať, kedy si ma dáš k
večeri a ako dlho ti to potrvá, než sa rozhýbeš."
"K večeri, vravíš...," chytil som ju za rameno, zvalil od seba na chrbát a
vrhol sa na ňu. Pobozkali sme sa. "Whow!" šepol som jej do ucha, než som
ju doň jemne kúsol. Čo teda nemala rada (ako snáď jedinú vec, čo mi kedy dala
najavo), ale tentoraz to prešla bez povšimnutia... a či skôr zareagovala na to
tiež nejakým výpadom.
"No rozhýbal si sa rýchlo," uznala a rukou mi prešla cez vlasy. Hneď som jej po
nej nevďačne chňapol (mňau) a aj som ju úspešne pohrýzol. ("Jaguár
jeden... to si môžeš odpustiť.")
"Chyba...," protirečil som jej. "Ešte stále váham, no a keď sme u toho, mám
chuť hodiť ešte trochu reč. Navrhujem špeciálnu formu. Každý z nás tomu druhému
položí dajme tomu dve otázky a on musí odpovedať. Začínam..."
"Môže byť," prikývla Barbora. "Myslím, že toho využijem aj ja."
"Takže: Musím dnes čosi urobiť, aby si bola spokojná?" spýtal som sa, lebo ma
silno zaujímalo, či sa mi fakt odovzdáva (a to aj myšlienkovo), alebo niečo
nutne očakáva.
"Stačí, keď budeš vedľa mňa a zahrievať ma...," mykla s úsmevom plecom. "Aj
keby si ma dnes len raz pobozkal na dobrú noc, hoci hneď teraz, aj tak by to
bola jedna z mojich najkrajších nocí. V doterajšom živote rozhodne. Ja ináč ani
nevravím, že dnes máš jedinečnú šancu. Formulujem to ešte inak: Odteraz si
nebudem dávať pozor, ako moc sa mi chceš dostať na kožu. Lebo si asi neviem
predstaviť situáciu, ktorá by sa mi s tebou priečila. Tak! That's all."
"No to si toho vieš predstaviť veľmi málo...," zaškeril som sa, aj keď to asi
nemohla moc vidieť.
"Neprovokuj, hej?" schladila ma. "Moja otázka znie: hmmm... Čo si o mne teraz
myslíš?"
"Tak ti ď...," povzdychol som si. "To je na hodinu komplimentov. Stačí ti, keď
ti poviem, že to nie je horšie? Teda... vieš, ak si to môžem vysvetliť, akože
si mi prejavila viac dôvery, tak si si to len polepšila."
"Tak si tu asi budeme navzájom kurizovať," pokývala Barbora hlavou
(hmm). "Ale dík, špatne si to rozhodne nevykladáš, to ťa môžem
ubezpečiť. Zatiaľ si ma nesklamal."
Jedným z našich stiskov rúk prebehol impulz, ktorý som obratom vrátil. Usmiali
sme sa.
"Druhá otázka - tak to bude ťažšie," odfúkol som si, pričom som sa stále díval
svojej milej do očí, ktoré sa občas v tme zaleskli. "Napríklad... taká priblblá
otázka -"
"Nevadí, budem to tak brať," ubezpečila ma.
"- Čo by si si počala s potomkom?"
"Whow!" Barbora sa s uvoľňujúcim smiechom zosunula na chrbát. "Tak to si ozaj
nechal zájsť svoju fantáziu ďaleko. Ale už aj o tom som uvažovala, aby som sa
ti priznala. Ale neviem... asi by som ale nešla na výšku, ako mám v pláne,
bohvie, či by som vôbec kedy dokončila gympel. Asi by som si za to vynadala a
tebe poďakovala. Ale asi by to bola v prvom rade moja chyba."
Na chvíľu zavládlo ticho. Tentoraz nie ani moc ťaživé.
"Máš vôbec krabičku?" spýtala sa odrazu na otázku, ktorá v tej chvíli netrápila
ani mňa.
"To je tvoja druhá otázka?" uistil som sa. Samozrejme mi hneď došlo, o čom sa
bavíme.
"Áno," prikývla, ale usmiala sa, aby ma uvoľnila.
"Aj o tom som uvažoval, aby som sa ti priznal," prikývol som. "Ale fakt je ten,
že ju nosím stále, pre istotu, takže nič osobné. Ale dúfam, že ju často
nevyužijem, dokiaľ nenájdem svoj sen pre život."
"Čo teraz?" zaujímala sa Barbora po malej odmlke.
"Uvidíme...," pousmial som sa a naklonil sa nad Barboru. "Podľa toho, ako mi
bude chutiť tá večera... a ako sa rozbehnem."
Pobozkali sme sa. A nebolo to na dobrú noc...
Nasledujúca kapitola: Give In To Me