Predchádzajúca kapitola: From Now On
Led Zeppelin: The Rain Song
9/8
V jednej krásnej knihe som si prečítal myšlienku, ktorej obsah ma
zaujal: Každý človek raz príde na to, že život je séria porážok. A tým, že
ideme ďalej, aj keď to vieme, snáď len tým sme ľudia.
Fakt je ten, že knihy ma veľmi ovplyvnili. Veľká časť mojej výchovy je
produktom kníh. Z nich som čerpal svoje ideály, svojich hrdinov. Od klasického
Old Shatterhanda som sa časom prepracoval až k Georgovi Virdonovi z mojej
najobľúbenejšej knihy Posledný kabriolet od Antona Myrera.
Aj keď má život asi viac porážok ako víťazstiev, je predsa len krásny. A
našťastie som stále natoľko mladý, že som veľa porážok nezažil. Vyslovene
víťazstvá tiež nie sú na dennom poriadku, ale dalo by sa povedať, že sa v mojej
minulosti nájdu. A som rád, že som nikdy nemal problémy sám so sebou.
Cesta sa pomaly blíži ku svojmu koncu. Klasické myšlienky. Ležal som na
deke a všetko nechával plynúť voľne okolo seba. Bola už trochu zima, isto
väčšia ako dni predtým. A malo pršať. A my sme sa chceli vydať na výpravu do
blízkej dediny, lebo sa nám pomaly míňal proviant. Na kúpanie nebolo ani
pomyslenie, mal som na sebe rifle a flanelku, a ktovieaké teplo mi teda
nebolo.
Včera sme naplánovali nákupnú akciu a dnes som čučal do neba a dúfal, že ďalšie
tri hodiny nespŕchne. Zase na druhú stranu by mi dážď nevadil. Lenže asi by to
hrozilo prípadným prechladnutím, mokré veci tiež nie sú nič príjemného.
Našťastie zima nebola prílišná. Aj keď teplo letnej búrky nehrozilo.
Barbora ku mne prišla od polievky, ktorú varila v kotlíku nad ohňom. "Chvíľu
počkáme, kým to trochu vychladne," riekla a ľahla si vedľa mňa. Chytila ma za
ruku a preplietla si prsty s mojimi. Rád som vstrebával jej teplo, aj som toho
zavše využíval, čo mi Barbora s radosťou tolerovala, lebo som mal horšiu
termoreguláciu ako väčšina ľudí. Aj za tepla som mával chladné ruky, čo sa
nezlučovalo s mojou vrelou povahou (ha, ha).
Položil som si jej ruku na hruď (respektíve na svoje pre ňu búšiace srdce) a
takto sme ďalších päť minút preležali v tichu. Len občas sme si posielali
vzájomné pulzy v nejakom kóde, ktorý som "cítil", aj keď som mu nerozumel.
Občas sme sa tomu zasmiali, lebo obaja sme si obľúbili takéto hrátky.
"OK. Ideme sa napapkať, aby sme boli silní," prehlásila napokon Barbora a
vstala.
"Hmm... to budeme do budúcnosti potrebovať," súhlasil som a dodal, "...vo
všetkých smeroch." Zdalo sa mi, že Barbora pochopila mnohoznačnú narážku aj v
tej veci, ktorá nás oboch trápila. Veď som to tak aj prenesene myslel.
Cesta do dedinky bola bezproblémová. Behom hodinky a štvrť sme došli do
miestneho obchodu so "smiešnym" tovarom. V malej samoobsluhe sme boli úplne
samotní (teda okrem mladej a sympatickej predavačky). Prechádzali sme sa medzi
regálmi a špekulovali, čo budeme v nasledujúcich dňoch potrebovať.
"Ber ju!" ukázal som na "obilku" (moja obľúbená kaša). Barbora hodila krabicu
do košíka a zamyslela sa (so zodpovedným výrazom, ktorý mi pripomenul maminu
pri podobnej príležitosti), čo ešte môžme využiť. Ja som zbalil pár polievok v
sáčku, dve veľké Margotky (čo bol zázrak, že ich tu mali), dvoje zápalky a dve
mlieka (jedno trvanlivé, druhé sušené). Barbore som vzal košík, aby sa nám
náhodou neuťahala, a zvyšok výberu nechal na nej. Všetko sme nahádzali do
ruksaku a vydali sa na spiatočnu cestu...
"Whow!" zareval som do zamračeného neba, ktoré to nakoniec nevydržalo a pustilo
na nás prívaly vody niekde na poslednom kilometri spiatočnej trasy. Utekať
nemalo význam, lebo behom pol minúty sme boli totálne mokrí. S roztiahnutými
rukami som sa začal točiť okolo svojej osy a pritom sa naplno rehotal.
"S kým som sa to vybrala na cestu?" povzdychla si rezignovane Barbora. Ale
úsmev ju (ako ináč) stále neopúšťal.
"Nie je nič krajšieho ako milovanie v daždi," zagúľal som po nej očami.
"Tak od toho sa rada dištancujem," poznamenala na to ona. Stále sa ale tak
zvodne usmievala (možno jej to tak neprišlo, on to vlastne mohol byť obyčajný
milý úsmev...), mal som chuť po nej dravo (a hravo) skočiť. Zhodil som z pliec
krosnu s nákladom a pomaly k nej pristúpil.
"A jéje," prehodila Barbora a nasadila tón plný obáv. Ťažko mi je posúdiť, či
sa naozaj bála, že práve teraz spravím nejakú nepredloženosť. Úsmev ale na
tvári ponechala, navyše mi vyšla v ústrety a natiahla ku mne ruku. Z prstov jej
odpadávali dažďové kvapky. Mikina jej stmavla po nasýtení vodou o pár odtieňov,
celá bola úplne premočená. Ja som samozrejme nemohol vyzerať oveľa lepšie.
Pršalo. Priam lialo. Sotva bolo vidieť na ďesať metrov dopredu. Na myseľ mi
prišli potraviny, ale bágel bol našťastie nepremokavý. Ak prežije toto, môže sa
smelo titulovať hoc' aj vodotesný.
Chytil som Barboru za ruku a pritiahol si ju k sebe. Pozerala sa mi do očí
pohľadom, aký som snáď u nej ešte nevidel. Zrazu už žiadne šibalstvo. Úplne
naivný pohľad, akoby zvedavá, čo sa bude diať. Neviem, či to hrala, ale
vyzerala fakt ako decko. Ešte aj do spodnej pery sa hrýzla. Musel som sa tomu
zasmiať.
"Nezabudni," jej hlas bol oproti jej vizáži úplne vážny, "že som úplne celá
tvoja."
"Ľúbim ťa," povedal som jej a spojil si ruky za jej pásom. Objala ma okolo
krku, hlavu si položila na moje rameno a pobozkala ma zľahka na šiju. Jemne som
jej podmietol nohy a položil ju na zem, na čo som ju nežne(?) priľahol.
"A nezabúdam," ubezpečil som ju.
"Ja viem," pousmiala sa a potom ma pobozkala.
"Milujem ťa," šepol som znovu to isté v inej verzii, ktorú som si v tejto
situácii rád dovolil, aj keď bola odvážnejšia. Barbora sa zasmiala, až sa jej
na tvárach objavili jamky, čoho som si isto všimol prvý raz. Úsmev s hlbokým
zamyslením sa, akokeby zvažovala, čo povie. Potom reflexívne pokrútila
hlavou.
"Blázonko!" pohladila ma po vlasoch. Stále som premýšľal, kde sa vzali jamky na
jej lícach. Čo všetko sa zračilo v jej tvári? Spokojnosť, nechuť čokoľvek
meniť... neviem.
"Som opojený každou chvíľočkou, ktorú môžem stráviť s tebou," vysypal som jej
na rovinu dôvod môjho bláznenia. Barbora zase reflexívne pokrútila (akoby
neveriacne) hlavou, aj keď si isto bola istá, že to myslím vážne. Cez jej oči
som sa teraz nemohol dostať. Nepripadali mi ako bariéra, ale boli šialene
hlboké. Nekonečný pohľad. Vpíjali sme sa do seba.
"Si krásny," šepla Barbora pomerne netradičnú vetu (povedal by som). Napätie sa
zlomilo o svoj vlastný hrot, ktorým vrcholilo (tentoraz riadne vysoko), a ja
som sa musel zasmiať, čím som stiahol k tej istej reakcii aj ju.
"To mi ešte nikdo nepovedal," napadlo ma nahlas, ale vzápätí som sa opravil,
"teda okrem maminy."
"Ale ja to myslím vážne," Barbora zase nahodila hĺbavý (aj keď usmevavý)
pohľad, ktorého tlaku som sa výnimočne rád podvolil. Pomaly som naviedol svoje
pery k jej, aby som mohol bezpečne pristáť do bozku, ktorý hranicu môjho
opojenia posunul ešte ďalej.
Pršalo. Dvaja láskou ovládnutí ľudia ležali v tráve, ktorá sa teraz skôr
ponášala na kúpalisko. Lialo a nič nenasvedčovalo tomu, že by malo
prestať.
"Verím...," prikývol som a oprel sa čelom o jej. Vyfúkol som kratučký úsmev,
lebo bolo fantastické veriť tak krásnemu a tak skutočnému snu. Prišla mi na um
drobná otázka.
"Na čo si vlastne myslela, keď si mi hovorila, aby som nezabudol, že si
moja?"
"Na nič," odvetila, čo sa mi chvíľu nechcelo veriť, kým to neuviedla na pravú
mieru. "V takýchto chvíľach radšej nepremýšľam."
"Hmm...," usmial som sa a odhrnul jej z tváre pramienok vlasov, ktorý sa jej
nalepil na líco.
Pršalo. Trošku som sa na rukách podvihol, aby som z nej videl viac. Krásna...
Posadil som sa. Fakt krásna. Už mala opäť v tvári tú svoju hravosť a s tichým
smiechom ma pozorovala, ako ju pozorujem. Ruky nechala v "defenzívnej" polohe
za hlavou, v akej som ich intuitívne držal, keď som sa nad ňou skláňal. Jamka
na krku sa jej pomaly plnila vodou, ktorá si tam našla svoju trasu z tváre. S
vodnými kvapôčkami na koži mi prišla šialene vzrušujúca.
Zvalil som sa z nej... "Ach joj!" Mučíš ma, dievča, vieš ty o tom? Ako
napotvoru potom Barbora prehlási: "Sú chvíle, kedy sa ovládam. A sú chvíle,
kedy by si si so mnou mohol robiť, čo chceš."
Zdvihol som zrak a zadíval sa na ňu. Pozerala sa do zeme, ale asi zachytila môj
pohľad, a tak mi ho opätovala. Tentoraz našťastie žiadny zvodný úsmev. Pousmial
som sa, ale v hlase mi zaznela irónia, keď som povedal: "Díky!"
Vzal som ju za ruku a vrúcne stisol. Barbora stisk opätovala. Po malej
chvíľočke sme mali opäť prepletené prsty.
"Ale asi nie teraz," zareagoval som dodatočne na jej posledné slová.
"Prepáč...," sklopila oči. Vedel som, že sa mi neospravedlňuje preto, lebo
teraz nie je v stave, kedy pre mňa urobí čokoľvek, ale preto, lebo asi
nevystihla dokonale situáciu, kedy svoju poznámku povedať.
"Prepáčené," prikývol som. "Až sa doplazíme do tábora, tak ti zahrám od Phila
Collinsa I Wish It Would Rain Down On Me."
"OK. Budem len rada," súhlasila Barbora. "Do tábora sa možno ani nepoplazíme.
Skôr poplávame."
Tiež pravda, pousmial som sa v duchu. "Dnes budem už len jesť, trochu
hrať a potom ležať," zamedil som si vzápätí. Konieckoncov mal momentálne spacák
čosi do seba, po tomto by sme mohli dostať horúčku z podchladenia - len taký
fukot.
"To je tak, keď si niekto želá, aby na neho pršalo...," rýpla si Barbora. A
mala pravdu. Bohužiaľ si musíme veci vypiť do dôsledkov.
Ale aj tak by bolo lepšie, keby stále pršalo, než keby nepršalo nikdy. Lenže to
by tu zase chýbal jeden krásny kontrast.
Nasledujúca kapitola: Mr. Blue Sky