Predchadzajúca kapitola: It's Only Love
Supertramp: From Now On
7/8
Zdvihol som sa zo zeme, došiel si do stanu pre vlastnú Margotku (nie
naschvál, ale urobila mi chuť a tá sa musí ukojiť) a posadil sa o niečo ďalej
od stanu, než sme sa bili (ha, ha). Bolo to blízko k lesu, kde už lúčka išla
trochu do kopca (jazierko ležalo totiž doslova v malebnej kotline). A odtiaľ
som s tichou radosťou sledoval Barboru sediacu na brehu. Ktohovie, na čo
myslí?
Na chvíľu si potom odskočila do stanu, nahodila plavky a tričko s krátkym
rukávom (neznášala práve dobre slnko na ramená) a zase sa posadila na breh
jazierka. "Ach joj," vzdychol som a postavil sa k drobnej prechádzke. Zišiel
som nebadane o niečo nižšie po prúde potoka, preskočil na druhý breh a
pokračoval po opačnom okraji kotlinky. Barbora sa po mne obzrela (teda po
mieste, kde som sedel) a pozorne skúmala okolie, asi čakala nejakú čertovinu.
Vstala a sledovala, kde sa čo hýbe. Ale keď si ma všimla, ako sa nenútene
prechádzam po okraji lesa na opačnej strane (v podstate priamo pred ňou),
pohodovo si zase sadla.
Pre drobnú predstavu uvediem, že celá diera, v ktorej sme sa usalašili, mohla
mať veľkosť fudbalového ihriska. Vlastné lúčky, ktoré oddeľovali les od okrajov
jazierka, mali šírku asi dvadsať metrov ("náš" breh bol zavše o čosi širší).
Jazierko sa trochu podobalo na trojuholník, z jedného rohu vytekal potok ďalej
do mne neznámeho lesa. Od tohto rohu bolo jazierko k vodopádu dlhé asi
štyridsať metrov, šírka tesne pod vodopádom robila čosi okolo tridsiatich
metrov a potom sa už len zmenšovala.
Okrem zvukov prírody som nepočul nič. Veď tu aj tá príroda bola pekne hlučná.
Vodopád síce nebol moc vysoký (asi päť metrov), ale riečka tu tiekla pomerne
prudko, preto aj celkom pekne hučal. Fakt je ten, že nič iné som nepočul.
Samozrejme by som počul, keby na mňa Barbora zakričala, alebo by sa lesom rútil
tank, ale nič podobného sa teraz nedialo. Vystúpal som na skalku, ktorá sa
týčila nad jazierkom a z ktorej sa do stojatej vody podo mnou lámal onen
potok.
Vedel som, že tesne podo mnou mohlo mať jazierko asi okolo dvoch metrov. Nikdy
sme s nikým z tejto skaly neskákali. Ani mi to pred dvomi rokmi nikdo z
domácich neodporúčal. Zliezol som po skale o pár metrov nižšie (čo nebolo práve
najjednoduchšie, ale každý volnolezec by ináč nad touto skalkou mohol mávnuť
rukou), aby som sa dostal za stenu vodopádu. Behom pár chvíľ, čo som "chytal
vodu", som bol solídne mokrý. Pohodlnejšou cestičkou som prešiel na náš breh.
Barbora ku mne spočiatku zdanlivo nezainteresovane zdvihla oči, ale jej úsmev
mi povedal, čo som chcel vedieť. OK.
Vzhľadom k tomu, že voda bola podľa mojich prieskumov fajn teplá (na prírodnú)
a vonku bolo rovnako tak príjemne, som sa aj ja skočil do stanu hodiť do
plaviek. Na brehu som potom nechal pohodený svoj veľký uterák a vliezol do
jazierka. Dva metre od brehu som bol po pás vo vode.
"Kosa?" spýtala sa Barbora, ktorá ma s úsmevom sledovala, lebo (aj keď som
naznačil, že voda bola relatívne teplá) som sa trochu triasol chladom.
"Teplejšie ako vonku isto nie je, ale vydržať sa to dá," povedal som podľa
pravdy. Hodil som sa do vody celý, čo (spolu s pár tempami akéhosi plaveckého
štýlu) mi fakt pomohlo. "Myslím, že je nad dvadsať stupňov."
"To je fajn, že si to myslíš," zasmiala sa Barbora. To už mi ale voda pripadala
fakt suprová. Navyše tu už asi pár dní nepršalo, a tak sa ani nezdala kalná.
Zrejme všeobecne nebolo jednoduché túto vodu zakaliť, lebo dno tvorila hladká
a klzká skala, čiže žiadne bahno.
"A čo ty?" spýtal som sa Barbory, ktorá sedela prekvapivo kľudne na to, ako
vehementne som sa k nej hrnul. Neviem, či vedela, že ju nechcem (zatiaľ)
ošpliechať, alebo jej trocha vody bola ukradnutá.
"Musela by som sa hodiť do plaviek," odvetila kľudne, "navyše neviem, či sa mi
do vody chce."
"Asi nebudem chcieť, aby si to urobila pre mňa," zasmial som sa akoby
ľahostajne, ale irónia môjho hlasu zaštítila akúkoľvek pochybnosť o skutočnom
význame veci. "By the way... plavky máš na sebe." Poukázal som na zdanlivo
jasnú skutočnosť. Barbora len pokrútila hlavou, akože nie. Na čo som ja
pokrútil hlavou, akože asi nechápem.
"V týchto plavkách sa nekúpem," vysvetlila lakonicky. Teraz som si uvedomil, že
keď sme sa pár dní zdržali v meste, kde som kedysi býval (cestou do ktorého sme
sa aj stretli), a v rámci najrôznejších "dolaďovacích" akcií sme si dali aj
rendez-vous na kúpalisku, mala na sebe iné plavky (to som si pamätal až
podozrivo dobre), nejaké klasické čierne jednokusové. Ale na druhú stranu to
nič znamenať nemuselo.
"To mi vysvetli," zažiadal som o podrobnejšie informácie.
"Na tom niet čo vysvetľovať," rozhodila rukami, "rôzne sa v nich opaľujem, ale
do vody v nich vôbec nechodím, lebo kedysi som zo skrine vytiahla len tento
diel a za pána som nemohla nájsť ten vrchný. A tak to nosím len s tričkom."
"Len tričko?" spýtal som sa so záludným úsmevom. Barbora sa pousmiala tiež a
vyprchal z nej drobný náznak nervozity, ktorý sa akumuloval počas jej
posledných slov.
"Len tričko!" prikývla s tajuplným úsmevom a provokačne pokývala hlavou zo
strany na stranu.
"Whow!" zatiahol som svoje obľúbené anglické citoslovce, mlsne sa olízol a
zacvičil podozrivo prstami. Barbora rádobyprekvapene posunula hlavu vzad a
odmietavo ňou pokrútila, čo ale nelogicky sprevádzala zvodným úsmevom.
"A je iný dôvod, ktorý by ti bránil ísť do vody?" nevzdával som sa. Barbora
opäť pokývala hlavou zprava doľava (tentoraz ale s výrazom odzrkadľujúcim
zamyslenie) a bezradne mykla plecami.
"Ťažko povedať," povedala tíško, meter za mnou to už nemohlo byť rozumieť.
Akokeby hovorila niečo na štýl: Ja viem svoje. Domyslel som si dôsledky
jej vkročenia do vody... dlho ma nič podozrivého nemohlo napadnúť.
"Aha," blyslo mi hlavou. Zamyslel som sa, či "optická priepustnosť" namočeného
bieleho trička je tým najvážnejším dôvodom, ktorý Barbora myslí. Cez moju
pochybnosť o správnosti vlastných myšlienkových postupov som vykúzlil na tvári
nekontrolovaný úsmev, nie nepodobný tomu Barborinmu pred chvíľočkou. Ja viem
svoje..., napadlo ma. Barbora sklonila hlavu a s neveriacim úsmevom ňou
pokrútila nad mojou "nemožnosťou".
"Tak ja teda idem," rezignovane sa zosunula do vody. Začala si pospevovať
nirvánovské Come As You Are, čím dokonale vystihla to, čo som mal chuť
jej hodnú chvíľu povedať. Navyše rafinovane prehodila medzi sebou druhú a prvú
osobu, takže s toho vzniklo: Idem, ako som, ako som bola, akú ma
chceš... Super.
"Si veríš," odfukol som reakciu na jej anglické slová, že či si je až tak istá.
Na čo sa ona zastavila a s vyzývavou sebavedomosťou sa ma spýtala: "Nechceš
ma?" Hmm, tak ďaleko by to nemuselo zájsť. A tak som hneď zafrázoval tú istú
vec v pôvodnom podaní (Tak poď, ako si, ako si bola, akú ťa chcem...) a
trochu od veci k tomu pridal aj "ča-ča-ča", čomu sa musela zasmiať. Navyše som
jej na uzmierenie podal ruku. Ktorú aj k mojej tichej radosti prijala.
"Kto bude prv pod vodopádom!" navrhla klasickú detskú súťažnú "skorohru", ktorá
sa mi v tej chvíli celkom pozdávala, aj keď som nevedel odhadnúť, ako dobre
Barbora pláva. Poraziť som sa nechcel nechať.
"OK," súhlasil som s pokrčením ramien, čo som ale nemyslel tak, že víťaz je
jasný. Ale kraula som ovládal slušne. Barbora si všimla, že ju asi chcem nechať
vyštartovať, a tak len "tikla" obočím a vrhla sa do vody. Ja som zbytočne
nečakal, ani som si neprezrel kvalitu jej plávania, a mašíroval som za ňou.
Navyše som hneď prvým odrazom zminimalizoval jej náskok. K vodopádu to mohlo
byť zo dvadsať metrov. Svojej súperke som bez problémov unikol o pár metríkov,
a preto som ešte pred vodopádom v pohode zastavil, lebo za daných okolností som
vyhrať nemusel. Barbora si samozrejme môjho manévru všimla, kľudne zvolnila a
rukou rozrazila stenu vody. "Som prvá," riekla s hraným sebavedomým
úsmevom.
"No jo," uzavrel som lakonicky a pre seba som si doplnil (ale tak hlasno, aby
to počula aj Barbora), "ako vždy."
Milo sa na mňa usmiala a zaplávala do úzkeho priestoru za clonou vodopádu, kde
sa oprela o skalu. Super sen..., napadlo ma. Sťažovať si rozhodne
nemôžem. Nechal som sa slabučkým prúdom odniesť o pár metrov ďalej,
poriadne som sa nadýchol a zaplával pod vodu. Klesol som až na dno, ktoré mohlo
byť v hĺbke asi dvoch metrov (ako som už vlastne spomenul), a po drobnom zápase
s vírom pod vodopádom som zbadal Barborine nohy (mňam). Vynoril som sa
tesne vedľa nej. Aj keď ja som ju pod vodou sotva videl, lebo za vodopádom veľa
svetla nebolo, ona ma už čakala. Nezdalo sa mi ani čudné, že sa tvárila pekne
"žiarivo". Konieckoncov mi svojím úsmevom zažiarila už neraz.
"Hello," preniesla s výrazným prízvukom na druhej slabike. "Čo si mi chcel
spraviť?"
"Čo by som ti mal chcieť spraviť?" spýtal som sa zvedavo. Prešiel som si
dlaňami cez tvár, aby mi zliezla hlavne z čela voda a nezamáčala mi oči.
Barbora sa tvárila, ako keby mala nejakú psychickú výhodu a mohla si dovoliť
"robiť tlaky". Asi ma vážne podozrievala zo zámeru niečo jej vyparatiť. Nečakala
zrejme ale nič závažného, lebo jej úsmev bol jednoznačne príjemný.
"Barbora," zamyslel som sa zrazu nahlas nad zvukom toho mena. "B-B-B."
Barbora sa zarazila a nechápavo pokrútila hlavou: "O čo ide?"
Dostal som sa do príjemnej nálady, kedy mi skutočnosť (nemenej príjemná,
samozrejme) pripadala akosi vzdialená, len som zrazu premýšľal o úplne iných
veciach. Zase mi hlavou preblysli otázky typu: Prečo práve ja mám to
šťastie? a iné podobného razenia. Neveriac som pokrútil hlavou, vzápätí som
ju nechal voľne zvesenú a pozeral skúmavo do vody. Do tých tridsiatich
centimetrov, čo nás oddeľovali. Barbora hneď presne vedela, na čo myslím. Aj
ona sa zasmiala, asi nad mojou neistotou. Alebo nad mojím pocitom šťastia?
Neviem. Položila mi ruky na ramená, chvíľu sme pozerali do vody a potom (ako na
povel) si súčasne pozreli do očí. Objala ma. Barbora... Chytil som ju
okolo štíhleho pása. Asi to tak nie je, ale je fajn, že mne to tak pripadá -
dokonalá v každom smere. Pobozkali sme sa.
"Čo máš s tou Barborou?" spýtala sa tak ticho, aby som to pod tým vodopádom
vôbec počul.
"To len tak," prehodil som, "pekné meno."
"Kedysi som svoje meno neznášala," usmiala sa na to Barbora. To som sám veľmi
dobre poznal.
"Mne sa páči až priveľmi," zamyslel som sa nad súvislosťami, ktoré k tomu
dopomohli.
"Nejaké asociácie?" vyzvedala hneď pohotovo. Keď nahodila tento svoj zvedavý
výraz, bola fakt neodolateľná.
"Áno," pousmial som sa. "Kedysi na základke som poznal istú Barboru, mala také
bohovské vlnité vlasy, o čosi tmavšie ako ty... Nikdy sme vlastne neboli
kamaráti, ale ani sme proti sebe nič nemali. Známi v tom neutrálnom slova
zmysle. Ale mne to bola raz sympatická baba."
Barbora sa zamyslene pousmiala a zadívala kamsi do diaľok. V takýchto chvíľach
som premýšľal, čo sa jej môže motať hlavou. Väčšinou si na nejakú takúto moju
spomienku vybavila niečo z vlastnej minulosti. Je zvláštne, že ľudia moc o tom,
čo zažili dávnejšie, nehovoria. Na svete sa deje toľko nových vecí, že o
minulosti aj tak nie je možné podať ucelenú správu.
Pre nás sa dalo nájsť množstvo tém, ktoré by nás isto zaujali, ale neboli
zrejme relevantné, a tak sme sa o nich moc nezhovárali. Čo ja viem... rodina -
ani neviem, či má súrodencov. O škole sa nebavíme, lebo každý isto pozná kopu
historiek, ktoré ale nemajú pre našu situáciu význam. Pri spomienke na školu
som sa vôbec musel dosť často pousmiať.
Odrazil som sa aj s Barborou od skaly a plávali sme doprostred jazierka. Chvíľu
sme laškovali pod vodou, zistil som, že pod hladinou je trochu problém sa
bozkávať, lebo (technicky vzato - a ja som technik) v ústach vzniká podtlak a
zas až tak tesné ono spojenie nie je (opäť čisto len z technického hľadiska).
Napil som sa dosť.
Mimovoľne sme sa dostali do plytšej oblasti. Barbora po mne skočila a nohami mi
obopla pás (čo som si samozrejme nechal ľúbiť), ledva som sa postavil. Voda z
nej cvrčala solídne, lebo sa jej nacucalo tričko, ktoré jej momentálne tesne
priliehalo k telu (doslova sa lepilo) a bolo vskutku celkom priesvitné. Čo som
si tiež nechal ľúbiť.
"Aké mená sa ti ešte páčia?" vyzvedala na túto zvláštnu tému.
"Páčia sa mi veľmi mená začínajúce na K," prezradil som na seba. "Napríklad
Kamila, Klára, aj keď sú také zvukovo tvrdé, o čosi viac sa mi ľúbi Katarína a
Karin, ale úplne zbožňujem meno Kristína. To je tiež asi meno, ktoré by som dal
svojej dcére. A druhej by padla slávna Barbora. Ale páčia sa mi aj iné mená:
Helena, Hana, Veronika."
"Tiež za to môžu konkrétni ľudia?" spýtala sa na skoro samozrejmú vec.
"Áno, za podaktoré hej," prikývol som, "fakt je ten, že Kláru žiadnu nepoznám,
ale Kamilu už hej. Ale tam to nie je. Kataríny som poznal aspoň tri, väčšinou
boli fajn, aj keď to nikdy nedopadlo stopercentne dobre. No a Kristína...
okrem istej veľmi milej dievčiny, u ktorej som spravil toľko chýb, koľko asi
len šlo... Najhoršie na tom je to, že ide o chyby v tom zmysle slova..., že
dodnes ľutujem, čo som nespravil, a nie to, čo hej." Po chvíli som mykol
ramenom, sú to už dva roky. Ale trápi ma to. "Skúsenosť," dodal som.
Aspoň čosi z toho mám.
"Ja teda neviem, aké mená by sa mi páčili," zamyslela sa Barbora.
"To máš fajn," ukľudnil som ju. "Napríklad tá Kristína sa mi ale páči aj z
iných dôvodov. Z kníh sa mi páčia mená... anglické teda... ktoré majú čo robiť
s Chris. To jest Christabel, Christine, videl som ale aj úplne špičkovú
verziu - Christiane. Taká kombinácia dievčenského a chlapčenského
Kristiána."
"Hmmm...," pokývala hlavou. Pravačkou sa mi pevnejšie pridržala krku a
zaklonila sa do vody, aby si vlasy nahodila dozadu, pre istotu si ich ešte
voľnou rukou uhladila. Zasmiala sa a kriticky sa prezrela. "Ako vyzerám?"
"Famózne!" povedal som prvé slovo, ktoré ma napadlo ako vhodná odpoveď. Barbora
povytiahla sebavedomejšie obočie. Po chvíľke sa ale len placho usmiala; tieto
jej polohy som moc nechápal, lebo som Barboru nepovažoval za dva razy plachú
dievčinu. Síce som si ju dokázal predstaviť ako tiché dievča, ale ja som ju
takto nevidel moc často. Ak vôbec. Tuhšie ma objala okolo krku a položila mi
hlavu na rameno. Impulzívne som ju aj ja silnejšie pritisol k sebe a samovoľne
mnou prebehla vlna príjemného vzrušenia. Ktorú som ale hneď ovládol. Bolo
krásne vnímať teplo jej tela (aj keď bola úplne celá mokrá, konieckoncov
rovnako ako ja). Prešiel som jej perami po vlasoch a zhlboka sa nadýchol tejto
chvíle.
Nasledujúca kapitola: The Rain Song