Predchádzajúca kapitola: Ride Across the River
Bryan Adams & Tina Turner: It's Only Love
7/8
Toho dňa sme sa prebudili až o jedenástej (myslím tým definitívne,
lebo inak sme samozrejme rôzne zaspávali a prebúdzali sa počas rána aj pred
budíčkom, ktorý bol dosť pochybný). Ale niet sa čomu čudovať, lebo sme boli
uťahaní ako mačence, ako telesne, tak aj duševne. Nie je nič krajšieho, ako
zaspávať s unavenými a vyčerpanými nohami, ten pocit zadosťučinenia... A ono
ani nehrozilo, že by sme prišli, ukolíkovali stan (o druhej v noci sa tak stalo
a dalo to zabrať - hlavne sa v tom vyznať) a zaliezli do perín. Ja som totiž
musel zahrať slávnu Závrať z noci plné hviezd a neostalo len pri nej. Aj
potom sme ešte minimálne hodinu vykecávali o všetkom možnom a bolo nám super.
Zaspali sme asi okolo štvrtej a to sa myslím tiež stalo tak, že Barbora sa
medzi vetami nejakej odpovede zrazu odmlčala. Posledné prestrelky konverzácie
už boli fakt veľmi ospalé.
Stan sme nechali postavený, lebo sme tu plánovali ostať aspoň cez dve noci.
Barbora ráno vyliezla zo stanu prvá. Zaujímali ma celkom jej reakcie.
"Whow!" vydýchla nadšene. Ani som tým nemohol byť prekvapený, včera (vlastne
dnes v noci) nemohla vidieť nič z toho, čo mohla zbadať teraz. Ako skoro vždy
som siahol po gitare a z ruksaku vytiahol pevné dosky, v ktorých som mal
uložené svoje papiere. Poväčšinou s textami piesní. Chvíľu som ešte počúval
Barborine kroky, ale potom sa stratili vo zvuku pomerne hlasno hučiaceho
vodopádu. Začal som si vybrnkávať úplne náhodnú sériu akordov a čakal som,
kedy môjmu uchu zalahodí nejaká sekvencia. Nakoniec sa stalo, že som spojil
celkom klasické akordy celkom klasickou metódou. Ona aj pieseň bola dosť
pomalá, a tak to nevadilo, niekedy je klasika nutná. Pod takým pojmom si
predstavím napríklad harmóniu piesne Wish You... od Floydov. Ale inak
mám samozrejme radšej, keď mi prídu na um správne "alternatívne" akordy (ktoré
majú k akordu ďaleko, ale na danom mieste sa hodia).
Barbora po chvíli vkĺzla do stanu a celá žiarila. Zhodila zo seba mikinu a
súčasne si do nej trochu utrela ruky, ktoré mala mokré buď od čvachtania sa v
jazierku, alebo chytania prúdu vody padajúcej zo skaly. "Super!" zhodnotila
naše okolie.
Mňa to samozrejme tiež nenechalo kľudným, a tak som rýchlo načarbal momentálny
melodický nápad, zbalil papiere a vysúkal sa zo spacáku. Vykukol som von - áno,
je to tu presne také isté ako kedysi, mohol som byť spokojný. Vyšiel som
zo stanu a po pár krokoch sa teatrálne s roztiahnutými rukami zvalil do trávy.
"Oh yeah!" zabľabotal som si svoje aj ja a vzápätí som sa musel rozosmiať, lebo
som si uvedomil, že i Barborina prvá reakcia mala anglický prízvuk.
Barbora vyšla zo stanu chvíľu po mne a zvalila sa vedľa, aby ma v nasledujúcom
momente priľahla.
"Čo to máš?" spýtal som sa jej podozrievavo, lebo keď na mňa dýchla, zavoňala
mi čokoláda. A to dokonca s kokosom, čo som ako zbožňovateľ kokosových tyčiniek
musel poznať. Aj som tušil, čo má.
"Margotku," pochválila sa mi. A s previnilým úsmevom sa mi skúmavo zadívala do
očí.
"Moju Margotku?!" zatváril som sa ako malé dieťa na pokraji zrútenia a hlas sa
mi roztriasol. V tvári som nasadil žiadostivý výraz. Barbora sa rozosmiala,
prestala schovávať ľavú ruku a dala mi kus odhryznúť.
"Pred tebou človek nič neschová," posťažovala si.
"To nie je pravda, ale Margot vyčmuchám všade," pochválil som sa naproti tomu
ja. "A vôbec, odkedy ty zrazu ješ kokos?"
"Tak tri štyri týždne," usmiala sa Barbora tajuplne po chvíľke zaváhania, aby
zvýšila moje napäté očakávanie. Čo sa človek nedozvie, pokrútil som
hlavou. Vycítil som, že Barbora si na mne len tak vylihuje a zabúda si strážiť
prevahu, a tak som toho bleskurýchle využil. Prekvapením zvýskla, sotva stačila
zachrániť tyčinku pod sebou pred rozmačkaním. Chmatol som jej po pravačke, v
ktorej Margotku trímala, a samozrejme som sa jej bezbolestne zmocnil. Poriadne
som si (jej k zlosti) zahryzol a nechal ju zapadnúť do obalu, aby som ju mohol
bezpečne odhodiť niekam do trávy "opodál".
"Tak moment," povolila Barbora všetky snahy o vymanenie sa. "To už si trochu
prehnal nie?"
"Ako myslíš...," mykol som plecom, ničmenej nik z nás sa neprestal usmievať.
"Si koleduješ!" vyhrážala sa. Aj by ma určite dokázala striasť. Ale rozhodne by
som jej kládol solídny odpor. Nevedel som, či sa dá vyprovokovať k nejakému
"zápasu", ale rozhodol som sa to skúsiť. Ruky som jej naďalej laxne držal
pokope ľavačkou, čo svedčilo o tom, že si nedala na ich vymanení záležať.
"Nebi sa...," prehovoril som provokujúco kľudným tónom. Barboru to prirodzene
nechalo naprosto pohodovou, ale zaumienila si, že sa brániť bude. Bez pohnutia
svalu na tvári (ktorý by naznačil, že sa snaží) si vyslobodila ruky a hneď ma
aj pošteklila na bokoch. To už mala nacvičené od prvých dní cesty, a tak
vedela, ako ma účinne poštekliť. Sotva som sa z nej nezvalil, ale našťastie to
nedotiahla do konca. Chytil som jej ruky, teraz pre istotu každú zvlášť, a
natiahol jej ich za hlavu. Sám som sa pri tom musel skloniť skoro až k jej
vári, a tak som ju hneď s šibalským úsmevom rýchlo pobozkal.
"Ešte budeš musieť veľa mlieka piť," uškrnul som sa sebavedomo.
"Nehoror," odvetila parafrázou z istého predstavenia Radošincov, ale asi takým
tónom, ako keď podobne ironickú poznámku Makepeaceová adresuje kolegovi
Depseymu. Navyše to predniesla podobne sametovým hlasom, aký sympatickej G.
Berber prepožičala slovenská herečka (asi).
Odpustil som si obligátne: Ako hororím..., ktoré ináč malo nutne
nasledovať. Nakoniec som úspešne prehltol to, čo som mal práve na jazyku, a
zachoval som ticho. Samozrejme som vedel, že keď sa "bijem" s Barborou, tak to
nebude mať žiadny deprimujúci účinok.
"Takže nepustíš?" Barbora sa naposledy sebavedomo usmiala. Vtedy bola fakt
nádherná, správne "rozbehnutá" do svojej veci. A realizácia nebola otázka
dlhého času. Najprv otestovala ruky, ale na tých som ležal celou silou. Keď som
pocítil, že pokrčila nohy, aby sa mala o čo oprieť, poposadol som si na nej
("chuderka") o kúsok vzad a snažil sa jej vhodne prepletenou vlastnou nohou s
jej tú jej podraziť. Na to ale Barbora nahodila svoju neodolateľnú "vlnku"
telom, a keď už nič iného, musel som sa aspoň rozosmiať natoľko, že ma
striasla. K môjmu prekvapeniu sa ma len definitívne zbavila, došla si pre
Margot (zvodne sa do nej zahryzla) a hrdo odkráčala k jazierku. Ksakru,
poškriabal som sa na hlave, je to predsa len BABA.
Nasledujúca kapitola: From Now On