Predchádzajúca kapitola: Here Comes the Sun
Dire Straits: Ride Across the River
6/8
Zvalili sme sa obidvaja do trávy, čoho som využil a hneď, ako som
Barboru dostal na chrbát, som si na ňu obkročmo sadol a držal jej ruky v
bezpečnej polohe. To, že Barbora nebola silná, ešte neznamenalo, že by mi
nerobila problémy. Chvíľu síce bola v pohode, ale vzápätí so sebou začala
solídne hádzať. Cítil som sa skoro ako na rodeu.
"Musím sa pozrieť na vodu!" prehlásila vo chvíľke bezmocného uvoľnenia. Na to
sa ma ale (aj keď som nechcel) bez vážnejších problémov zbavila (na tej vlne,
čo predviedla telom, bolo nemožné sa udržať). Stále som ju ale pevne držal.
Napokon som sa však rozhodol ustúpiť z tejto pozície (radšej z pozície víťaza
ako porazeného).
"Dobre teda," pustil som ju skoro veľkoryso. "Ale príde chvíľa a ja dostanem
teba."
"Už sa teším," usmiala sa Barbora a prehodila si doposiaľ nerozčesané vlasy
dozadu, aby jej toľko nepadali do tváre. Chvíľu na to bolo ticho.
"Mimochodom...," ozvala sa prvá Barbora a zdvihla oči od kotlíka s vodou.
"Mm?" vyzval som ju.
"V čom si myslíš, že je priateľstvo lepšie ako láska?" spýtala sa.
"Ako to myslíš?" žiadal som o podrobnejšiu otázku a doplnil som podpichovačným
dotazom, "aký je v tom vlastne rozdiel?"
Nakoľko je deliteľná láska a priateľstvo sme už pár razy rozoberali. Väčšinou
v širšom a obecnejšom meradle, a tak sme dospeli k tomu, že priateľstvo je
láska a naopak. Vlastne každý kladný cit má v sebe kus lásky. Lenže Barbora
myslela samozrejme onu jedinečnú lásku - ON a ONA. Čo som vedel, ale predsa
len mi nevadilo vyprovokovať ju k užšej špecifikácii otázky. Aj sa bude ľahšie
odpovedať.
"Nemyslím teraz naše ideálne pojmy, ale lásku v bežnom zmysle slova,"
upresnila, vlastne som aj očakával podobné slová. Keď sa viedli vášnivo hlboké
filozofické debaty, frázy "v našom slova zmysle" a "v bežnom slova zmysle" sa
stali štandardnými a ustálenými spojeniami. Pre istotu sme ich
používali, aj keď bolo z kontextu jasné, o čo komu ide. Často sme totiž
debatili v nadmieru dobrej nálade, a tak bolo nutné tomu druhému dať čo
najmenej príležitostí k dvojzmyselným vysvetleniam.
"Jasne," prikývol som na znamenie, že mi je význam otázky zrejmý v každom
detaile. "Teoreticky," začal som s dôrazom na tomto slove (čo znamenalo, že
výklad bude vecný (alebo od veci, ako kedy), aj keď by si to téma nezaslúžila),
"ide len o to, že priateľstvo môže byť naprosto dokonalé aj bez lásky, ale
naopak to nie je možné... si myslím. Navyše sa mi zdá, že priateľstvo má svoje
výhody, ktoré láska mať nemôže. Ťažko hovoriť konkrétne, lebo vždy sa nájde
párik, ktorý to či ono môže vyvrátiť. Teoreticky by napríklad láska mala mať
všetko, čo má priateľstvo, plus pár vecí, ktoré sú samozrejmé medzi dvoma
ľudmi, čo sa majú fest radi... Ja neviem - to, že sú si okrem iného aj
milencami... and so on, and so on... Vôbec, čo si myslíš o našom momentálnom
stave?"
Barbora ma počúvala pozorne a veci preberala vždy dôkladne, aspoň čo som sa
mohol presvedčiť. A brala všetko s rezervou, aká bola nutná - skrátka
teoreticky. Pohupla párkrát hlavou, čo väčšinou značilo čosi ako: Počkaj
chvíľu, teraz neviem, ale už sa "rozbieham". A tak som jej dal pár sekúnd
čas, veď čo by som pre ňu neurobil, konieckoncov bola evidentne na rade
ona.
"Ťažko povedať," vzdychla, "tu už nepomôže slovo teoreticky. Vieš, občas sa mi
stávalo, že som večer urobila čosi a ráno som si to rozmyslela, ale snáď som
z toho vyrástla. Navyše som o tomto snívala viac menej od začiatku cesty.
Myslím, že včera som všetky pre a proti mala premyslené a vedela som, čo
chcem."
"Tak prečo si sa ma na toto spýtala?" zaprovokoval som.
"Ženská," mykla ramenom Barbora. Podobný tón som aj s tým pokrčením pleca
občas používal ja, keď už som Barbore fakt nerozumel - a na to sú ženy niekedy
vskutku odborníčky. Pousmial som sa nad jej sebairóniou. "Konieckoncov to je
fajn téma, no nie?"
"Je," prikývol som, ale to už som v myšlienkach zabehol o čosi ďalej. Ale
Barbora sa stihla opýtať na svoju vec skôr, než som ja zareagoval na jej
reč.
"A ako by si to pojal prakticky?" pričom na slove prakticky pochopiteľne
nechala dôraz.
"Pojať to prakticky som dal za úlohu ja tebe," trhol som kútikom úst, "a
doteraz si sa toho nezhostila."
"Ako na nás?" spýtala sa pre istotu. Prikývol som. Medzitým som aj úspešne
zabudol, čo som chcel.
"Ja si myslím, že my sme vôbec špecifický prípad," usmiala sa.
"Nepovídej," určité obraty som si inak než v čestine s dokonale nacvičeným
výrazom hlasu ani nedokázal predstaviť. "Vlastně: povídej, přeháněj!"
"Ale vlastne nie sme nič výnimočné," opravila sa tak trochu Barbora a
pokračovala: "Lebo podobnú dilému občas zažíva kadekto, len (samozrejme)
v mierne inom prostredí. Ja si myslím, že sa medzi nami nič nepokazí, na to je
nám náš čas asi až moc drahý. A máme ho veľmi málo."
Sledoval som (okrem iného), ako fantasticky plynule Barbora mení výraz a farbu
hlasu, ako súvetie načne smrteľne vážne a skončí ho ironickým komentárom, alebo
cynickou poznámkou, ktorú prirodzene ona ani zďaleka nemyslí vážne. Mimochodom,
všimol som si, že ak niekto z nás povie čosi cynické, väčšinou to plní obrannú
funkciu. Často je na vyjadrovanie krásnych slov škoda, lebo sa nedá hovoriť len
o krásnych veciach. Keď sme sa poznali behom prvých dní, zďaleka nezachádzala
tak často do nevážneho tónu (raz sme sa o tom bavili a povedala, že nevie, čo
všetko som schopný zobrať vážne, ale časom si zvykla na to, že plynule mením
prioritu výrazu a obsahu vety; ukľudňovalo ju, že som vec väčšinou pochopil
tak, ako ju myslela). Neviem, či to odo mňa nejak prebrala, alebo sa tak bežne
vyjadrovala aj predtým a len v prvých dňoch našej vzájomnej komunikácie pre
istotu hovorila vážne (nie že by sa neusmievala, ale nepoužívala žiadne inotaje
a podobné finty).
"Ale napriek tomu, že sme si pošepkali kadečo, si myslím, že základ je to
priateľstvo," pokračovala Barbora. "Nám len akosi prerástlo cez hlavu a asi nám
to nevadí. Ale keď sme u toho fyzického kontaktu (ktorý si tu naznačil tými
milencami), doteraz ešte neviem, ako blízko si ťa pustím k telu."
Sama sa svojej váhavosti pousmiala, ale vycítil som, že je to vec pre ňu
maximálne vážna.
"Ja toho ani nemôžem chcieť veľa," namietol som s rýchlo miznúcim úsmevom.
"Ešteže podobný problém neriešim ja." Moja provokačná poznámka vyviedla Barboru
z miery, čomu sa sama zasmiala.
"Napadlo ťa niekedy, prečo podmienky kladú ženy?" spýtala sa Barbora.
"Poväčšinou..."
"Napadlo," prikývol som, "s kamarátom sme to kedysi komentovali špekulačnou
vetou, ako získať dievča, aby sa jej človek nezbavil: Stačí noc - a máš vidieť
tie záväzky."
Barbora sa pousmiala... "Turn the page." A tak sme obrátili list. Aj tak sme
sa k tejto téme cez deň ešte pár razy vrátili, lebo pre nás nebolo tabu vôbec
nič. A to sa mi na Barbore páčilo.
Navštívili sme ľadové jaskyne, ako sme chceli. Trošku ma zarmútilo, že
skutočnosť len o málo prevýšila moje očakávania. A ocenil by som, keby bol
pohyb voľnejší (lenže to by ocenil kadekto a aj by to tak vyzeralo), lebo by
som rozhodne využil svoju mačaciu povahu (už by to chcelo len adekvátnu
pružnosť - ha, ha, hmm, mám strach). A posledná výhrada - bolo to pomerne
suché, ale to asi bude tým, že zamrznutá voda nie je tak ľahko badateľná.
Na druhú stranu som sa solídne vyblbol na "klzisku", respektíve na akomsi
zamrznutom jazierku (alebo kaluži, hĺbka sa merala dosť zle).
Rozhodne zaujímavá ale bola nočná túra. Ako sa blížil večer, tak sa aj Barbora
na ňu doslova triasla nedočkavosťou. Samozrejme sme mali pre prípad núdze
pripravené baterky ("lampáše"), ale ísť sme chceli tmou tmúcou. Keď som večer
okolo deviatej pozeral do mapy, bolo moje miesto od nás asi deväť kilometrov
vzdušnou vodorovnou čiarou. V noci to vyzeralo približne na tri hodinky
šlapania. Skutočná vzdialenosť mohla totiž byť asi dvanásť kilometrov (cez
nepríjemnú hôrku), navyše nočnú rýchlosť som si nedovolil odhadovať, a ani sme
sa nikam nemienili ponáhľať.
Okolo pol jedenástej sme nahodili tichú chôdzu. Videli sme spočiatku pomerne
dobre, ale behom desiatich minút sme vošli do lesa a nebolo vidno ani na špičku
nosa. Ciest tu ale veľa nebolo, a tak sme išli viac menej naisto (cestička bola
od okolia o čosi svetlejšia). V prípade, že bola cesta širšia ("dvojkoľajka"),
sme sa držali za ruky a väčšinou komentovali súhvezdia úzkeho pásu oblohy,
ktorý bol medzi stromami vidieť. Tým sme porušovali konvenciu, že keď šlapať,
tak za sebou. Však sa aj v takých chvíľach celá akcia podobala viac na
prechádzku priezračnou nocou, do ktorej sme obaja dokonale spolu zapadli.
"Zahral by si čosi?" spýtala sa Barbora niekde uprostred lesa.
"Sem by sa hodila Závrať..., ale tú som už dnes hral," nie práve jednoznačne
som súhlasil. Samozrejme som mal zvláštny pocit - hrať v noci a v lese.
"Ako vieš, čo som chcela?" obrátila sa Barbora ku mne.
"Ja som to nevedel," oponoval som, "ale tušil som to. Veď viem, ako sa ti tá
vec ľúbi. A navyše som myslel vážne to, že by sa sem hodila."
"Zahráš?" vyzvedala definitívnu odpoveď.
"Až v cieli, navyše mám podmienku," odložil som to, "musíš spievať aj ty."
"OK. Ja sa sama počúvať môžem," usmiala sa. S tým som bol spokojný. Takže
fajn, lebo aj ja ťa počúvať môžem. Mohlo byť tesne po polnoci a k onomu
miestu zostávalo asi päť kilometrov. Nešiel som prvý raz lesom za tmy, takže
rôzne zvuky ma nevyvádzali z rovnováhy, navyše som sa s Barborou cítil lepšie.
Nie preto, že nás bolo viac na prípadného medveďa, ale preto, že som nemal
stiesňujúci pocit samoty. Keď sme u tých zvukov, musím povedať, že les bol
zdanlivo mŕtvy. Najhlučnejší bol totiž vietor, také to mohutné hučanie lesa,
keď sa vzdušné víry preháňajú medzi kmeňmi smrekov.
Cesta teraz viedla rôznymi kľučkami okolo jednej vyvýšeniny. Viac menej hneď
za ňou je to miesto. Krásna skalka, z ktorej padá päťmetrový vodopád do číreho
jazierka. Okolo malá lúka uprostred lesov. Keby niekto napísal slovo vodopád
s veľkým V, nepríde mi na um nič iného, než toto miesto. Fascinuje ma na ňom
to, že človek sa tam skoro neukáže, našťastie nevedie okolo žiadna cesta. S
úsmevom mi napadlo, ako vôbec posledný kilometer k miestu prejdeme. Možností
je niekoľko. Ísť ďalej po ceste, dostaneme sa k lávke cez potôčik, ktorý tvorí
práve onen vodopád. Lenže je to pomerne obchádzka. Na druhú stranu, rezať to
cez les a orientovať sa podľa pár bodov, ktoré si po tých dvoch rokoch pamätám,
je v noci celkom riziko. Ale keď dobrodružstvo, tak nech to za čosi stojí.
Na noci je niečo veľmi vzrušujúce. Uvedomil som si, že na rozličné nočné
prechádzky s dievčatami veľmi rád spomínam. Noc má v sebe určité kúzlo. Čo
všetko si noc už mohla vypočuť... A noc je tichá, takže počuje všetko. Každé
slovo, každý šepot je v noci silnejší. Naša noc bola navyše pomerne teplá a
málo vlhká, takže nám nebola zima. Čo viac sme si mohli želať?
"Tu to je," zastavil som. Po ceste ďalej sa ide do jednej dediny (ešte dobrých
sedem kilometrov, tu na okolí vôbec bolo málo obcí) a asi po kilometri by sme
došli k už spomínanej lávke. Miesto som poznal podľa jednej skalky, ktorá mala
zvláštny tvar, a tak som si ju pamätal.
"Čo tu je?" nechápala Barbora, lebo miesto nezodpovedalo môjmu predbežnému
popisu "miesta snov". Osvetlil som jej situáciu. Barbora nebola nadšená, že
hrozí nežiadúce zablúdenie, ale dobrodružná "sebevražedná" cesta lesom sa jej
asi rátala.
A tak sme vstúpili do lesa.
"Vidíš čosi?" ozvala sa Barbora (vytušil som smer, ale tým to haslo, omylom sme
sa totiž pustili). "Ešte nie," odvetil som. "Come here," šepol som anglicky
tónom, ktorý z vety spravil želanie a nie príkaz. Po chvíli sme na seba
narazili. Cesta bola vidieť úplne perfektne, ale keď som sa pozrel dopredu, do
lesa, nevidel som nič. Ale po chvíli sme privykli na menej svetla a išlo sa
ďalej.
"Poznáš to tu?" zaujímala sa Barbora.
"Veľmi dobre," prikývol som, "...cez deň."
"Ako si to miesto našiel ty?" spýtala sa Barbora.
"Pred dvoma rokmi som robil v tej dedine, čo by sme do nej došli po tej ceste,
na brigáde. Ja som tam viac menej prázdninoval, len občas som vypomohol na
stavbe jednoho baráčka. Bol som tu so známymi, ktorí mali dcéry. A s nimi sme
podnikali rôzne výpravy. Raz sme sa vydali pozdĺž potoka, čo kríži tiež túto
cestu...," mávol som rukou za seba, "asi kilometrík ďalej. A došli sme k
vodopádu..."
"A stretli ste tam niekedy niekoho?" vyzvedal sa môj sen ďalej.
"Raz," pripustil som, "ale dlho sme tu neboli, neviem, kto všetko to miesto
pozná."
Nezablúdili sme. Len sme si zašli drobným oblúkom. Ale keď som začul hučanie
vodopádu (ktoré som odfiltroval od hučania lesa), stisol som Barbore rúčku,
takže sa mimovoľne s ucuknutím zastavila. Asi vytušila, o čo ide, a po chvíli
sa na mňa pozrela. "Mám to..." Prikývol som. Náš Vodopád.
Nasledujúca kapitola: It's Only Love