Predchádzajúca kapitola: Telegraph Road
Beatles: Here Comes the Sun
6/8
Ráno ako každé iné(?). Nebol som ešte plne pri vedomí, ale už som
vedel, že tu čosi nie je v poriadku. Nie je to ako vždy. Ľavá ruka položená
na... aha, už mi je to jasné. Bolo to výnimočné ráno.
Dýchal som Barbore do vlasov, držal som ju za rameno a bolo mi super. Ráno
ako žiadne iné. Slnko jasne svietilo, cez stenu stanu farbilo všetko do žlta,
vzduch vnútri bol trocha dusný, ale mne bolo aj tak super. A môj sen mi spal
v náručí. Čo viac si môže človek želať?
Pošteklil som ju mihalnicami na líci a čakal, ako sa zobudí. Hneď chytila do
tváre "tik" a potom sa prebrala.
"Ahoj," usmial som sa na ňu.
Vyzerala fantasticky: vlasy rozsypané po spacáku, uprostred toho jej tvár,
poznám ju dokonale, a stále ma fascinuje. Pohla perami, ale hlasivky ju po
ránu nechali v štichu.
"Vieš o tom, že v spánku každý odhaľuje svoju detskosť?" spýtal som sa jej
skôr informačne.
Zaodŕhla a žmurkla na mňa: "Ako som detská ja?"
"Prebudil som sa len teraz," poznamenal som naznačiac tým, že som si to
nestihol všimnúť.
Ako sme tam tak ležali, zdala sa mi taká iná od ostatných dievčat. Nie len
preto, že som bol do nej blázon. Ona iná fakt bola. Citlivejšieho človeka som
nevidel pekne dlho (ak vôbec). A isto nie v jej veku. Samozrejme viem, že sa
dá nájsť, ale mne sa zatiaľ nepošťastilo.
Lenže človek nemôže mať všetko, a ak aj to svoje "všetko" má, tak len na
chvíľu. Ako nakoniec aj ja. Už keď som to ráno uvažoval, ako by som mohol
s Barborou nadviazať trvalejší kontakt, som vedel, že je to myšlienka
"bláhová".
"Čo mi zahráš po ránu?" zasmiala sa Barbora a začala sa poležiačky preťahovať.
Mykol som plecom a chmatol po gitare. O čosi sa zachytivšia struna nepríjemne
zacvendžala. "Ksakru!" prebehol mi pri tom zvuku mráz po chrbte, lebo náhradne
struny mi nehrozili. Chvíľu som ju dolaďoval, ako som to ráno musel robiť skoro
vždy, a potom sa jej spýtal, čo by to akože malo byť.
"Závrať z noci plné hvězd," zažiadala si. A tak som jej jednu zo svojich
obľúbených náladoviek od Ulrychovcov zaspieval. Nejak som si uvedomil, že
Barbora so mnou nikdy moc nespievala, včera to snáď bolo prvý raz, čo sme
spievali duo. Do kratšej nespievanej pasáže sa ma spýtala: "Kedy budeme dnes
vstávať?"
"To teda neviem," zahľadel som sa jej do očí. "Ak to dnes nerozhodneš ty, tak
potom nikto."
"Tak ti ď!" povedala na prenechanie tejto zodpovednosti na nej. Na chvíľu sa
odmlčala a trochu zapremýšľala. "Pôjdeme najviac za hodinu."
"OK," prikývol som. Keď som chcel nasadiť na koniec piesne, hlas mi preskočil,
a tak som si odkašlal a ukončil to vhodným akordom, lebo sa tu text už aj tak
len opakoval. Potom som vyliezol aj s gitarou zo stanu a zarezal pár akordov
piesne We Are the People, ktorej text som ale nepoznal a aj autor (či
interpret) mi akosi unikol. A potom ma chytila tá správna nálada, na čo som
reagoval Harrisonovým Here Comes the Sun. Premýšľal som, čo podnikneme,
aby bol dnešok niečím fakt originálny. Po chvíli ma napadla vec, ktorá ani
nebola dostatočne streštená, ale mala čosi do seba. Vliezol som zase za
Barborou do stanu.
"Nepodnikla by si (podľa možností so mnou) dnes v noci pochod?" spýtal som sa
naprosto neutrálne, ani som sa neusmial, aby som ju moc neovplyvňoval, aj keď
som tušil, že súhlasiť bude. Pozrela sa na mňa zvedavo, na čo som ja zdvihol
zrak od strún a skúmavo sa na ňu zahľadel spod čela (ktoré som určite v tej
chvíli (ako obvykle) krabatil). Na okamih povytiahla obočie, uhla pohľadom
a hlavu pohodila na stranu. Niekoľko raz ňou pohupla, ale hneď sa na mňa opäť
priamo pozrela.
"S tebou hej...," prikývla. OK, tak to by sme mali..., pomyslel som si.
Bol som na to vcelku zvedavý, lebo noci sú momentálne celkom tmavé, mesiac moc
nesvieti, navyše cesta viedla dosť lesom.
"Dnes nejak ukrátime trasu?" zaujímala sa ale hneď, pričom jej otázke nechýbala
logika.
"Možno...," prikývol som. "Vlastne hej. Včera sme ušli dosť, počítam takých
štyridsať kilometrov. Dnes okolo druhej až tretej by sme mohli byť v jaskyni.
Tam sa ale tiež nachodíme relatívne dosť - pokiaľ to stojí za to, ako tvrdia
moji známi, čo tam boli... A tak si myslím, že sa tam tú chvíľu zdržíme. Okolo
šiestej budeme už v pohode, počkáme do desiatej na všetkopohlcujúcu tmu...,"
pričom som komicky zagúľal očami, "a vyšlápneme. Možno dojdeme ešte v noci
k jednomu miestu..." Významne som sa odmlčal.
"Aha!" Barbora opäť povytiahla obočie. Už som o tom mieste naznačil
svoje...
Keď som po pár minútach znovu vyliezal (tentoraz za Barborou) zo stanu, slnko
viselo už pekne vysoko nad horizontom. Na jasnej oblohe nebolo ani chýru po
akomkoľvek chumáči (nieto kopke) mrakov. Za dva dni sa mal spustiť lejak, ale
dnes by som nič takého neodhadol ani vo sne.
Popreťahoval som sa (preháňajúc to aspoň tak, aby sa Barbora mala na kom
zasmiať, keď tu už iný blázonko nebol) a podišiel k ohňu, ktorý Barbora úspešne
založila. Voda na čaj pomaly priberala na teplote. Ranná kosa dávno mala svoju
zmenu za sebou, bolo už solídne teplo. Napadlo ma, či sa vôbec dnes pôjde fajn.
Musel som sa pousmiať, keď som si spomenul, že niekto z mojich známych dobre
komentoval práve takéto javy, kedy si človek nemôže vybrať, čo sa mu páči,
lebo na všetkom je niečo zlé. Rozhodne sa pôjde lepšie, ako keby pršalo, aj
keď ja osobne mám dážď veľmi rád. Ale fakt je ten, že na turistiku to nie je
moc ideálne počasie.
"Ach joj!" zastonal som. Ako som kľačal na kolenách, pootočil som sa do inej
"letovej roviny" a zvalil sa rezignovane po chrbte na zem.
"Čo sa ti zrazu robí?" spýtala sa Barbora a zdvihla ku mne oči od ohníka, pri
ktorom kvočala a rýpala pri tom doň nejakým "klacíkom". Malý vetrík jej vohnal
do tváre dym, a tak privrela viečka a so zvrašteným čelom si tvár zaborila do
ramena.
"To ja len tak," odvetil som, "aby reč nestála. A nič inteligentnejšieho ma
práve nenapadlo."
"Tak to si na tom bol pekne blbo," zasmiala sa na to ona. Nie je ale nič
príjemné, keď človeku, od ktorého sa už skoro očakáva, že bude baviť, kade
len pôjde, zrazu dojdú myšlienky. Mal som v tej chvíli pekne vygumované.
Barbora sa prestala špárať v ohni, nechala vetvičku vetvičkou a pomaly a
teatrálne sa ku mne začala poštvornožky plaziť. A je to mačka,
prisvedčil som si v duchu. Alebo kočka. Hmm, niečo na tom bude. Ešte
chvíľu som ju sledoval, ako sa okolo ohňa ku mne nebezpečne približuje, a musel
som sa začať smiať. Nie nejak moc, ale dosť na to, aby moje telo vypovedalo
poslušnosť. A tak som ešte chvíľu ležal na chrbte na hrbolatej zemi a s hlavou
obrátenou na jej stranu ju sledoval. Nevedel som, o čo jej ide. Každopádne som
sa už vygumovaný necítil, lebo pri tom pohľade ma napadlo kadečo.
Pregulil som sa na brucho a zaujal bojové postavenie taktiež v nejakej mačacej
polohe, veď sa konieckoncov vidím v jaguárovi. Barbora zneistela a zastavila
svoj doposiaľ hrozivo pomalý a istý postup vpred.
"Jak ťa mám dostať, keď sa brániš?" posťažovala sa. Posadila sa na päty a ruky
si oprela o kolená.
"Ešte aby som sa nebránil, keď ma takto zastrašuješ," namietol som, "navyše
neviem, ako ma chceš dostať..."
"To už je snáď moja vec," tajnostkársky sa pousmiala, z čoho by som strach
rozhodne získať nemal.
"Tak jo!" uzavrel som lakonicky a navyše v cudzom jazyku. Ale Barbora to za
hotové nepovažovala.
"To ale nevyzerá, že by si sa nechcel brániť," rýpla si do mňa. A mala
pravdu.
"Pouze cé je správně - použij karate!" skombinoval som reklamu s príkazom ako
vyšitým z nejakej textovej počítačovej hry. Barbora sa na mňa vyčítavo
pozrela.
"To robím len čisto rekreačne," prehlásila. Čo síce bola pravda, ale keby ma
trafila prvá, tak si o tej jej rekreácii nechám len snívať. (Páčia sa mi
"american action films", kde sa dvaja kolíci (doslova) "defú" dakedy aj
záverečnú pol hodinu a často sa ani krv neobjaví... to sú tí oceľoví muži
s oceľovými tvárami a kĺbmi na pästiach.) Ale to platilo na obidve strany,
lenže ja som si akosi nevedel predstaviť, že by som mal zaútočiť na moju milú
Barboru. Tá "rekreácia" jej u mňa ešte stále nebrala na krehkosti. "Navyše si
aj tak silnejší." S čím mala pravdu v tom smere, že keď sme si raz dali zápas
v pretláčaní, tak som ju len s drobnými problémami dostal.
"Tak prehráš," mykol som ramenom, ako keby mi to bolo jedno.
Barbora sa opäť spustila na ruky a so zvesenou hlavou sa s rafinovanou
bezbrannosťou priblížila až "na dostrel". Rozhodne si nedávala záležať na
elegancii, ako pri prvom presune. Nato som sa posadil na päty ja a počkal si
na ňu. Priplížila sa až ku mne, oprela sa mi rukami o kolená a zdvihla
rozžiarený zrak.
"Dostala som ťa," pochválila sa.
"Ženské sú nebezpečné," povzdychol som si, "kto by sa od teba nenechal
dostať?"
Zdvihol som sa zo sedu do kľaku a chytil Barboru za ruky, na čo ona urobila
to isté. Zľahka sme sa pobozkali. A lebo nám ochutnávka nestačila, tak nie len
raz.
"Máme krásne ráno," povedal som, aj keď slnko už bolo pekne vysoko nad
obzorom.
"Máš pekne studené ruky," zasmiala sa Barbora. V čom mala pravdu. Neviem prečo,
ale ruky mám šialene studené skoro vždy.
"Ako žaba," doplnil som. "Som totiž strašne chladnokrvný."
"Ha, ha," zasmiala sa Barbora komiksovo, ako som to mával vo zvyku ja.
Objal som ju okolo pása a pritiahol si ju bližšie (o ten kúsok, čo medzi nami
ešte ostával). Opreli sme sa čelami proti sebe. Napadlo ma, ako môže naša
silueta vyzerať oproti slnku, čo mi pripomenulo jednu ľúbostnú pohľadnicu,
práve s podobným "tieňom" zamilovanej dvojice. Chcel som jej znovu povedať,
že ju ľúbim, ale rozmyslel som si to a namiesto toho som ju ešte raz pobozkal.
Položil som jej hlavu na rameno a tvár ponoril do jej skvelých vlasov. Asi
nie je zlé počuť to často, premýšľal som. Určite nemôže byť zlé začať
tým ráno.
"Ľúbim ťa...," zašepkal som jej teda do ucha.
Nasledujúca kapitola: Ride Across the River