Po skokoch po krokoch si treba správne vysvetliť. Po (kom, čom) skokoch - (ako?) po krokoch. Inými slovami: Keďže som spravila prvý rok pár veľkých skokov a celý som ho prežila, môj život pokračuje naďalej po krokoch. Chápete, nie? Súvisí to samozrejme s tým, čo som hovorila na konci prvej časti kroniky.
No faktom je, že skutočne spravím každý deň čosi nové - čosi, čím našich prekvapím. Napríklad dnes (15. 9. 2000) mamina ocinovi rozprávala:
"Dnes si ju mal vidieť! Zase sa mi hrabala v taške na kočíku a takto som ju našla...," mamina si ľahla na brucho a v rukách akože drží čítanie, "...ako si listuje v mojich dokladoch."
Obaja sa zasmiali na mojej novej polohe pri čítaní. Mamina potom líčila ďalej.
"Keď ma zbadala, hneď mi doklady podávala. Ja som ju samozrejme trošku aj vyhrešila, za to, že lozila do tašky."
"Samozrejme," pritakal ocino.
Vedia vôbec dospelí spolu nesúhlasiť, keď ide o deti? Ale hej vedia, ja to viem, lebo ich zavše počúvam, ako sa dohadujú - občas to prerastie do hádky a potom to skončia tak, že ocino začne robiť "vŕŕŕ, vŕŕŕŕŕ", no a mamina mu odpovedá "haf, haf". Doslova! Začnú sa proste na sebe smiať. No ale teraz by sa patrilo zverejniť tu jeden zoznam, ktorý ocino dal prácne dokopy - totiž slová, ktorým rozumiem. Hovoriť ešte stále neviem, hoci sa snažím a pár zvukov už viem vydať v celkom peknej forme. Takže tie slová.
Ocino ich má v súbori aj s dátumom. Je to skoro 20 dní dozadu. :-)
Sun Aug 27 22:09:03 CEST 2000 Kristínka pozná tieto slová... rozumie im, hoci ich samozrejme nevie povedať. Za bod pre ňu považujeme samostatné slovo alebo ustálený celok. - mama, mamina - oco, ocino - bába, bábika - tuleň - lopta - auto - motorka - lopata - rúčka, daj rúčku! - nôžka - pupok - daj - prosím si - prinesieš mi ...? - ísť von - zavri, zatvor - chytaj! - poď jesť, ham-ham - sadni si, sadkaj si - (ideme) spať - lažkaj si - nerob!, nono! - poď sem! - kde je ...? - Baran, baran, buc! Je možné (teda to aspoň predpokladáme), že nie všetkému rozumie v našom zmysle chápania, ale dobre vie, čo sa po nej chce. Hoci nie vždy prejaví vôľu spraviť to, čo chceme - typickým prípadom je "poď sem". Pekne sa usmeje, ale v drvivej väčšine k nám nejde. Napriek tomu sme presvedčení, že tomu rozumie. :-))) No a napokon - pozná aj svoje meno.
Takže takto na tom som. Inak viem fúkať do harmoniky. Občas fúkam, keď sa veziem po meste na kočíku a ľuďom sa to strašne páči. O tom, že viem na flautu, som už snáď hovorila! Však to ma naučili aj dávno. Inak nedávno som bola prvý raz ostrihaná - celkom nakrátko! Naši zistili, že mám peknú hlavičku. :-) Oco prišiel aj na to, že slovu "hlava, hlavička" rozumiem. Občas ma zbadá a zvolá: "Ahoj, holohlavá!" Veselo sa smeje. A ja si pohladím svoju hlávku na znak toho, že som rozumná a viem, že to na krku je hlava. To sa im páči. Ocino má vôbec zo mňa radosť. Najmä keď sa mu podarí naučiť ma napríklad plaziť sa pod posteľou. To už viem teraz celkom samostatne. Hociako hlboko zabehnutú loptu viem vybrať, ak sa presvedčím, že chcem. :-) A potom viem fantasticky jazdiť na mojej motorke. Ide mi to už krásne a plynule - aj so zatáčaním - heč!
Inak ma odhadli na "obdobie prvého vzdoru". Už na mňa chystajú vojnovú sekeru, aby ma naučili poslúchať. No zatiaľ som rafinovaná a najväčší cirkus robím v meste, kde ma nechcú biť. A doma nerobím také strašné vresky. Inak viem byť dosť škaredá. To je fakt. Jáááj, s harmonikou inak súvisí jedna vec, čo si všimol ocino. Minule som dostala zase do ruky kávenku - práve na vychádzke, kedy som mala aj harmoniku, hoci práve bola schovaná. A ako som vždy jedla kávenku odpredu, teraz som ju začala ohlodávať zboku. Ocino sa smial, že to jem ako harmoniku - ale raz darmo - ja sa ešte dám ľahko popliesť. :-) Ale zjedla som ju celú, tak čo... No a tým pre dnešok skončím.
Ocino zasadol ku kompu po veľmi dlhej dobe. Je 3. januára 2001 - rok plný očakávaných apokalýps sme úspešne prežili. Uplynuli prakticky štyri mesiace od posledného zápisu - oco vzal smrteľne vážne reči o tom, že ich frekvencia sa zníži. Môže za to údajne aj vyčerpávajúci semester. Teraz je už skúškové, a tak tradične - deň pred skúškou - si na moju stránku konečne našiel čas.
Ocino je so mnou čím ďalej tým viac spokojný. Minule keď prišiel domov po takmer dvoch týždňoch, chvíľu som sa tvárila, že ho nepoznám - no potom som si naňho spomenula... a taký otec dokáže byť neuveriteľne pyšný na to, keď sa k nemu túli jeho dcéra! To sa vždy pozrie na maminu a povie: "Tak vidíš, že ma ľúbi." Mamina mávala reči, že ho nepoznávam, a také podobné. Faktom ale samozrejme je, že mamina je jednička.
Poďme sa pozrieť, v čom som pokročila. Celkom slušne rozumiem ľudskej reči. No nehovorím. Viem povedať: "Mama." Vedela som povedať: "Kaleráb." Samozrejme bez dokonalého "r". Navyše neviem, čo to je kaleráb. Ale ten zvuk sa mi páčil. Hovorím v minulom čase, lebo "kaleráb" už neviem povedať. Keď sa pocikám, mamina mi povie: "Si ako malá bába." A ja pekne poviem: "Báááába!" To mi teda ide. A keď sa pokakám (do plienky, však o to ide), ocino povie: "Hanba, hanba." A ja som inteligentná, tak to zduplikujem: "Anba!" "H" neviem tak výrazne vysloviť. Hoci naši začali s výukou chodenia na nočník dosť skoro, neboli asi dosť názorní, lebo plienok som sa zatiaľ nezbavila. V tomto smere prekonávam odhady uvádzané v knihách.
Hovorenie mi bohvieako nejde aj preto, že nemám motiváciu. Neviem povedať ani také veci ako "čaj", alebo "daj". Stačí ukázať a povedať: "Toto!" No a všetko ku mne príde. Ale inak som šikovná - rozoznám fúru slov, ocino to prestal počítať - v tomto sú naši skvelí - veľa so mnou "čítajú" moje obrázkové knihy. A občas mi aj večer prečítajú rozprávku.
Práve aj preto som celkom vzdelaná - najmä na zvieratka som odborníčka. Neviem síce hudrať tak ako moriak/ocino, ani robiť ako kôň/ocino, ani veľa iných vecí, ale viem dať jasne najavo, že tomu rozumiem - hudrem, ako viem, a robím ako kôň, nakoľko mi to len ide... Ale viem obstojne robiť "haf", hádzať sa na všetky štyri, a robím "haf", aj keď vidím psíka - rodičia obdivujú moju schopnosť abstrakcie, keďže ma nezmätú ani rôzne (pa)rasy psov. A keď nado mnou preletí vrana, robím: "Krá, krá!" Aspoň tak, ako viem... "r" mi predsa len nejde - na to mám čas. A už aj mňaukať viem. A poznám aj tučniaka, žirafu, pštrosa, tuleňa... samé typicky bežné zvery! Aspoň v plyšovej/obrázkovej podobe.
Vianoce boli úžasné, na tie prvé si už ani nepamätám, ale tieto boli iste lepšie. Ocino zdobil stromček, čo je jeho výsada ako aj povinnosť. Doniesol aj svetielka na stromček, takže som našich ráno pravidelne otravovala, aby zapli stromček, kým bude svetlo (ráno o siedmej ešte nie je, hlavne, keď je pod mrakom). A večer po zotmení zase! Svieti pekne. Dostala som nejaké knižky a dve maňušky. Od starých rodičov som zase dostala nejaké iné knižky a guľu so zavretou korytnačkou vnútri, čo stále je hore hlavou. A naši si tiež podarovali knižky a všeličo iné a od starých rodičov dostali knihovničky. A koberec nám pribudol! A tak to v našej telocvični už nevyzerá ako v telocvični - už to viac nebude telocvičňa, ale skutočná obývačka! A potom ešte v kuchyni stôl.
Náš byt sa proste vybavuje, všetko nám to skvelo ide, rodičia sa strašne ľúbia, a celkom im to sluší, a iba občas mamine rupnú nervy, na čo ocino hovorí, že na to má nárok, keď sa so mnou toľko ťahá. Vlastne to už pomaly nemôže byť lepšie - iba ak o trošičku. Čo vám už len môžem povedať navyše. Bojím sa balónikov... hrôza. Ocino ma občas trénuje - keď ma s ním búcha po hlave, tak sa smejem, je to príjemné a čudne zaujímavé, ale keď je vedľa mňa, tak sa ho bojím. Hm... nikto nevie prečo. Lopta v pohode, ale nafukovací balónik - fujfuj. Viem loziť po rebrinách a pustiť sa, keď nikto nepríde na moje zúfalé "mama, mama!"...
A to by aj na dnes stačilo, no nie? Správy z idylického sveta nemajú byť príliš obsiahle - aby iní nezávideli a aby to neprepadlo do nudného rozjímania. Takže sa tešte na ďalší zápis... budete si naň musieť počkať zase nejakú dobu. Jo - a faktické veci - meriam 81 cm, som pekne stavaná, veľmi pohyblivá, celkom silná a ťažká - aj pre ocina. Už ma nevie dvihnúť za jednu nohu v jednej ruke. :-))) Tak - a ahojte!
No - tak uplynuli tri mesiace od posledného zápisu - obligátny štvrťrok. Je 3. apríla 2001 a ocino sa rozhodol... čo rozhodol - konečne vzchopil - pustiť sa do tretieho pokračovanie druhej časti kroniky. :-))) A je skutočne o čom písať. Moje pokroky nenechávajú nikoho na pochybách, že napredujem vo svojom vývoji priam tridsaťdeväťcentimetrovými krôčikmi! Ale viem ich robiť veľmi veľa a veľmi rýchlo - heč!
Veľmi sa rodičom páči, ako som sšikovnela čo sa pohybov týka. Momentálne usilovne trénujem skoky znožmo. Aj keď mám tendenciu zabúdať si nôžku vzadu. To viete - prirodzený ľudský strach z lietania. Ale keď sa pustím dole nejakým briežkom a napriek občasným zakopnutiam nespadnem, tak to sa naším strašne ráta - stoja tam hore a usmievajú sa, často sa objímajú a tvária, že ma nesledujú, ale ja viem, že minimálne mamina ma stále sleduje - a hoci mi vyjadrujú svoju dôveru, že nejdú za mnou všade, sú pri mne hneď ako sa nadýchnem k poriadnemu revu.
Veľmi som si obľúbila DUPLO. Naši mi síce pokusne kúpili také lacné kocky v podobnom štýle - ale vtedy som ešte nebola taká intel-inside. Najlepšie sa s nimi pohral ocino, ktorý z nich skladá najradšej lietadlá. Ale absolútne najvernejšie napodobil minule ujo Stašo loď Borgov - však postaviť kocku nie je tažké - ale uznajte - toto môjho ocina nenapadlo! No ale späť k tomu DUPLU. Lego som poznala už skôr, však viete, ale ocino mi ho schoval, lebo som žula pneumatiky - a ocino z vlastných hlbokodetských skúseností najlepšie vie, že rozžuvaná pmeumatika už neplní svoju funkciu. A tak som sa dočkala, až keď sa na mňa prišli pozrieť druhí starí rodičia. A doniesli mi DUPLO. A keď naši zistili, že viem spojiť dve kocky (bolo že to radosti!), uznali, že to je dobrý tip. A potom, keď mali v Tescu akciu na DUPLO v malom vedierku, ocino sa zase zahral na darčekonoša... Každopádne v tom vedierku bol aj podvozok a taký panáčik...
A potom moje jazykové schopnosti! Viem už si povedať o čaj, o jedlo a kopu iných praktických slov. A okrem toho viem mamine povedať, aby mi z dupla postavila schodíky, po ktorých bude šplhať panáčik. A viem ukázať na každý z 25 obrázkov, ktoré sú v "Mojej prvej knižke" na strane ABECEDA. A navyše som teraz našich prinútila, aby ma naučili písmená A a C! Neviem vysloviť B (teda vždy mi to ujde na P) a ani T (to mi uteká na D - ocino sa zamýšľa, prečo jedno uteká zo znelého na neznelé a druhé naopak - no mať tak jeho starosti!) - ale poznám ich. A vôbec teraz rozprávam a rozprávam! Ibaže mi zavše nie všetko rozumejú.
Inak sa chovám ako typické dieťa - v obchode vyžadujem malé nákupné vozíky, beriem si rožky a nakupujem kypriace prášky do perníku. Na motorke mi to strašne sluší a viem jazdiť desne rýchlo. Na kĺzačke som bezkonkurenčná, aj keď na rebríku smerom hore trošku zdržiavam väčšie deti. Už dávno viem sama piť a aj odložiť pohár na stôl - a učím sa pomaly jesť, resp. sa mi konečne začína dariť aj s lyžičkou. A začínam tancovať! A spievať si! Ale to tancovanie našich fascinuje viac - a keď majú dobrú náladu, čo býva veľmi často (v poslednej dobe), tak mi v kuchyni predvádzajú svoje kreácie. Ako sólové (to najmä ocino) - tak aj párové.
No a inak je všetko po starom-dobrom. Ocino stále vypúšťa svoje dlhé komentáre - minule sme sa zastavili u takého kolesa, čo bolo poháňané potokom, a on mi vysvetľoval, ako sa do takých plechoviek, čo sú na ňom pripevnené, napustí voda a potom hore sa táto vylieva do takého žliabku... no hrôza. A ešte lepšie to bolo včera, keď som vyvolávala večer v postieľke: "Mama! Mama!" Prišiel, sadol si - a spustil: "Kristínka, mamina sa teraz sprchuje, čo je - uznaj - objektívny dôvod toho, že nemôže prísť. A navyše, ak niečo chceš, môžeš to povedať mne. Mamina už je z teba unavená, a tak ani nechce prísť. Ty ju teraz nepotrebuješ nevyhnutne na to, aby si zaspinkala, tak ju ani nemusíš volať. Ja viem, že ty môžeš mať iný názor na to, či ju potrebuješ, alebo nie, ale faktom je, že v skutočnosti - akokoľvek sa môže tvoja potreba zdať bytostná - ju nepotrebuješ. Isto nie na to, aby si mi teraz povedala, čo skutočne potrebuješ, aby sme mohli ísť spať, lebo vonku sa už zotmelo..." A tak ďalej - no pochopíte to? Jeho krédom je - nepodceňovať ma. Len neviem, či to občas nepreháňa.
Jeho typickými argumentami pre teóriu "NEPODCEŇUJ" sú momenty podobné tomuto: Hrali sme sa s duplom a potom sme pristúpili k tým lacnejším kockám na podobnom princípe. Chvíľu sme sa s nimi pasovali a potom mi ocino ukazoval, že tieto kocky sú iné, ako sú tie od dupla, a že do seba nepasujú a ani náhodou nejestvuje nenásilná možnosť dať ich dokopy. A tak som chvíľu ešte pokúšala tie lacné kocky, ale potom som sa obrátila, vzala do ruky duplo-kocku a povedala som: "Iné!" Samozrejme nie s dokonalou artikuláciou. Ale ocino sa ihneď pousmial nad mojou bystrosťou - áno, to je iná kocka!
Od momentu, čo si ocino prečítal Osmjankovu rozprávku O načisto papierovej krajine, sa často dostávam do prirovnania k "opičke z kopírováku", nakoľko práve v tej rozprávke sa také opičky vyskytli v papierovej ZOO. Tuším to prvá použila mamina, ale neviem. Obaja sa na tom tak pekne usmievajú - ani im to nemôžem mať za zlé, keď viem, že to myslia dobre. A opička je milé zviera. Akurát neviem, čo je to kopírovák a ocina som sa zabudla spýtať. Hoci neviem, či práve prednáška o kopírováku je to pravé na zaspávanie. Hoci, u mňa jeden nikdy nevie. :-)))
Opäť uplynul štvrťrok - ocovi sa fakticky darí dodržiavať tie odstupy! Je práve 1. 7. 2001. Nedeľa. Už spím. Som unavená. Trošku som bola aj hrejivá. Chcem povedať - ako vykurovacie teleso. :-))) Naši ma stále ohmatávali, že či chladnem, ale ja nič. Ale teplotu mi ocino nebol schopný namerať. Pýtate sa, že prečo som bola taká rozpálená? No - unavila som sa - včera bol náročný deň. To bolo tak. Z ocinovej práce mali akciu v Hornej Potôni - hrali aj futbal s partnerskými firmami... a podobné veci. A opekali sa kuriatka. Akcia sa síce volala Sviňa v Hornej Potôni, ale žiadnu sviňu som nevidela. Ale poporiadku!
V piatok sme vyrazili o pol piatej z Levíc. Nezvyčajný čas na cestovanie vlakom - hovorím si - ale čo už s tými našimi. Neprotestujem, najmä keď sa mi to tak páči. S ocinom sme boli u otvoreného okienka a mne sa to strááášne páčilo. Hlavne keď vlak zatáčal na našu stranu a ja som mohla vidieť lokomotívu - to je pre mňa skutočne zážitok. Celú cestu som ale v okienku byť nemohla, lebo som už aj na ocina pritažká. A potom sme sa boli prejsť vlakom dopredu. Keď sme prechádzali medzi vozňami, bol tam strašný rachot a temno, ale rýchlo sme zase išli do ďalšieho. Ocino mi v tom priechode aj ukazoval dieru, ktorou bolo možné vidieť dole ubiehajúcu zem, ale pre mňa to nebol žiadny zážitok, hoci to na mňa spravilo dojem - najmä ten hluk. A potom sme došli až úplne na čelo prvého vagónu - a ja som videla koniec lokomotívy!
V Bratislave sme sa povozili v autobusoch a šups ho na internátnu izbu, ktorá mi už začína byť podozrivo známa! :-))) Vyspali sme sa a ráno sme čakali na uja šoféra [odvoz na Potôň zabezpečoval Mamut]. Potom sme sa stretli na parkovisku pred Ikeou, bola tam kopa cudzích ľudí, ani mamina si nazapamätala všetky mená. No a potom sme išli na tú Potôň bielou Felíciou s tým Mamutom a s jeho kočkou a samozrejme teda s našimi. Ocino robil navigátora, ale záver jeho úžasného navigovania som prespala. No prebudila som sa v cieli - vlastne už na štadióne - takže bol asi úspešným navigátorom. A tu sa začal celý náročný deň!
Na úvod si všetci chlapi, čo som videla, dali plechovku piva - ja som ostala verná "bublavej vode" - tj. minerálke. Potom sa rozdávali dresy na futbalový zápas. Ocino sa chopil čísla 8. A v tej chvíli sme s maminou išli pozrieť na koňský jarmok. Bola to sranda - dokonca som sa s nejakou pani povozila na koni! Na veľkom koni! Všade tam boli len kone. A potom sme sa vrátili. Našli sme (okrem iného) zmoreného ocina - aj s jeho tímovými kolegami. Vyzerali strašne. Všetci sa sťažovali, že počas zápasu 2x10 minút ich čosi chytilo v oblasti hrudnej kosti (najskôr priamo za pľúca) a do konca zápasu ich to nepustilo. No v ďalších zápasoch si už viedli lepšie. :-))) To je tak - športovať po roku búšenia do klávesnice. :-)))
Jedlo sa a pilo, čo len človek chcel. Ja som sa hrala s tými pár rovesníkmi, čo tam boli - taký skutočný bol len jediný, ale aj tak sa dalo. Ale skôr než kolektívna hra to bolo nekolektívne branie motorky. :-) Predvádzala som svoje jazdecké umenie. Okrem toho aj svoju samostatnosť, lebo našich som otravovala skutočne zriedkavo - dokonca menej, než bolo vhodné - občas som sa pokakala, občas pocikala. To inak nerobím (bez hlásenia) - ale viete - to cudzie prostredie a tá inšpirácia! Čo som ja polozila! A čo som vydržala behať! K večeru nás ocinova kolegyňa s priateľom zviezli opäť na intrák. A tam som sa samozrejme pod sprchou zase prebrala, takže som zaspala až o deviatej hodine, ako je to u mňa obvyklé.
Ráno sme sa pobalili - aj ocinovi sme pobalili niektoré veci z internátu, lebo sa onedlho bude musieť odtiaľ odsťahovať. A s dostatočným predstihom sme sa vydali na železničnú stanicu. S dostatočným preto, že ocino nevedel, ako sa pomenil vlak okolo 11 do Levíc (Zvolena). Prišli sme o pol jedenástej. A tu to je! Vlak ide 11:42. Mamina prebodla neinformovaného ocina pohľadom, lebo ona si vždy všetky vlaky písala. Ocino si išiel pokorne zapísať všetky vlaky a potom kúpil lístky. No a potom - počas lovu na klobásy - ma zobral na nástupište. Tam sme pozorovali vlaky. Nejaké osobné poodchádzali a jeden-dva strašne dlhé nákladné prechádzali. Sranda. Stále som nejak nedôverovala tej teórii, že vlaky chodia len po koľajniciach, a tak mňa nemôžu prejsť, keď nie som na koľajniciach. :-))) Ale ocino je v niektorých vysvetľovačkách celkom presvedčivý, tak som sa k nemu tisla pri pohyboch vlakov len trošku.
No potom sme našli svoj vlak, nastúpili sme - a išlo sa domov. Trochu som si pospala a boli sme v Leviciach. Zvyšok dňa ubehol pokojne, hoci sa na mne podpísala zvýšená záťaž z minulého dňa v podobe zvýšenej výhrevnosti telíčka a taktiež v podobe zvýšenej nervozity. Také tie stavy "nechcem, nechcem!", ak to teda poznáte. :-)))
Na tomto mieste snáď už len zhrniem, že viem slušne rozprávať. Moje komunikačné schopnosti sa zlepšujú každým dňom. Občas síce tú výslovnosť flákam, ale nechápem, prečo tým dospelím na nej tak záleží! :-) Hoci mi občas fakticky nerozumejú, takže možno preto. Najmä ocino - ten mi zopakuje slovo aj desať ráz! Ale inak sú so mnou spokojní. Veď aj majú byť prečo. Napríklad dokážem zoskočiť aj z 30cm výšky. Sama - bez dopomoci. Znožmo! To je dosť ťažký trik, si myslím. V poskakovaní som vôbec dobrá. Aj tancovať sa učím, hoci ešte necítim v tom zmätku hudby rytmus. A pospevujem si. A viem pár veršov niektorých vybraných diel - napríklad:
Indiáni, tí sa majú, celý deň sa iba hrajú.
Skáču hejsa-hopsasa, chytajú sa do lasa.
Potom vlezú do vigvamu, volajú na svoju mamu.
"Mama, mama, máme hlad!" Zjedia vlka, idú spať.
A v spánku sa prériami naháňajú s kojotami.
To je moja obľúbená. Okrem iných, teda. A potom som dnes šokovala ocina, ako aj maminu, keď som na šiestom mieste TWIST hitparády zahlásila: "Túto pesničku poznám!" A to boli Depešáci so svojím Dream On. :-))) Ale keď oco ma na ňu vždy tak upozorní, že som si ju musela zapamätať. Ešte mi chýbajú také maličkosti ako: vedieť sa sama obliecť, vedieť sama jesť, vedieť sa sama vyzliecť a posadiť na nočník, vedieť disciplinovane zaspať (keď som unavená, zo zásady "nechcem spať!!!" :-)), a podobne. Hlavne kvôli škôlke, čo na mňa chystajú v septembri. :-)
No - ocino to teraz jednoznačne pobabral! Už štyri mesiace o mne nič nenapísal. Možno aj zo strachu, či mu to aj tak v puberte všetko neotrieskam o hlavu. :-) Riziko, ktoré musí webmaster svojej dcéry niesť. Hihi... ale poďme na vec, aby som vás oboznámila s tým, aká som úžasná. Lebo som...
Naši sa už dávno prestali zaoberať tým, prečo mám cykly, v ktorých sa striedajú fázy, kedy som dobrá, s fázami, kedy som trošku menej dobrá. :-))) Aj tak to nevedia odhaliť - a bodaj by aj vedeli, keď to neviem sama! Ale pripadá mi, že už sa s tým zmierili. Veľmi dobre vlastne spolu vychádzame. Občas sa viem zahrať aj sama, takže naši nemusia čakať dlho do noci, aby sa aspoň trochu sami pobavili... teda, veľa času im zase nedávam - to je fakt. Ale nejaký predsa. A obaja si vedia predstaviť horší prípad, takže im pripadám zlatá! Nie je to zlaté? :-))) Ako som naznačovala "dlho do noci"... no je to tak, lebo ja nerada zaspávam disciplinovane, sama, rýchlo, a podobne. Takže občas mi to chvíľu trvá. :-))) Ocino je potom nervózny, že sa mamina chystá spať hneď po mne - od únavy. ;-)
Ozaj - ešte cez prázdniny som bola pustená k počítaču - a pozrite, čo som napísala:
rrrrvcrvcfvvvrfffffffffffccccccccuhuvnbl., nnnnnnn kuh hqwujkeh yheyyyyyeyyyyyyyyyyyyHEheehgggghhhemmmmmmmmgjhuu uuuuuuuummmmmmmmmmmmu444
Úžasné, však? Som na tento výkon hrdá, bolo to veľmi sústredené a systematické písanie - a ocino je tiež hrdý a verí, že čoskoro už namountujem tú cd-romku.
Aha - ešte by som mohla spomenúť, že mamina si o mne vedie taký zošit, zatiaľ mu síce veľmi nedala, ale predsa len si tam zapísala pár hlášok, ktoré u mňa považujú za vtipné. Napr. sa im strašne páčilo, keď som sa hnevala, dupala, apod., a niekto ma chytil za ruku a ja som nariekavo naliehala: "Nedrž ma, lebo sa roztrhnem!" Alebo posledný víkend... Ocino zvalil maminu na posteľ a sápal sa po nej, čo ja osobne nerada vidím. Som teda prišla k nim a hovorím mu, aby ju pustil - a on že: "Nepustím, je to moja manželka." No - a potom sa nemajú čo čudovať, keď o poldeň neskôr, pri záchrannej akcii (vyslobodzovanie maminy z ocinových spárov) volám: "Ty si moja manželka!" A patrične sa pritom na maminu vrhám.
Čo by som ešte... učím sa bicyklovať, predsa len - na motorke som už prakticky dokonalá. O písmenká už nemám záujem, teraz sa zameriavam viac na praktické hry... intelektuálnu vlnu som si odložila. :-) A chodím do škôlky. A páči sa mi tam... väčšinou. :-))) Stretli sme sa tam samí takí jedináčkovia, takže je to skutočne zaujímavá sociologická štúdia, tá naša trieda. :-) V triede sme len dve dievčatá - a obidve Kristíny. Naši sú celí paf, keď hovorím: "Volám sa Kristína Xová!" Kde Xová je treba nahradiť priezviskom mojej spoluškôlkarky - nepovažujem za nutné ho prezrádzať. Minule k nám prišli ocinovi známi a mamina sa ma stále pýtala: "Ako sa voláš?" A ja som bola úplne tichá. :-))) Keď ja sa tak hanbím! No a potom, keď návšteva odišla, chodila som po byte a vravela: "Volám sa Kristína Richterová - nie Xová, ale Richterová!" Dobré, nie?
Neviem, či má význam ešte čosi rozpisovať - každý, každučký deň síce prídem na čosi nové, ale už to proste nie sú tie moje prvé kroky. Takže sa zatiaľ odmlčím, a som zvedavá, kedy sa otvorí ďalší diel mojej kroniky... Bubay!
Písané 8. 11. 2001