Toto je moja kronika - ak neviete, kto som, tak som malá Kristínka. A som taká malá, že stránku za mňa píše ocino (on si hororí Virgo). Na to, aby ju založil, sa zmohol až dnes (18. 8. 1999 - BTW: Takto pred sedemnástimi mesiacmi a jedným dňom moji dvaja rodičia šaškovali na Slavíne- a až ku mne to dospelo, hehe...). Ale ešte som mladica, takže to nie je tak neskoro.
Takže niečo z môjho života. Narodila som sa (to je zázrak, čo?) dňa (nebolo to v noci) 29. 7. 1999 v čase 15:20 (vraj). Vážila som 3800 gramov a merala 51 cm.
"A ten čas je nezaokrúhlený?" pýta sa ocino mamičky.
"Áno, hneď, ako sa narodila, jeden doktor sadol za stroj a písal," upresňuje mamička, takže čas bol asi presný.
"A váha?" nechce sa veriť ocinovi číslu s dvomi nulami na konci.
"To asi zaokrúhľovali," zamyslela sa mamička, "však sa na tej váhe mece."
Ako to bolo s metrom, to už sa oco nepýtal, vedel si predstaviť, ako ma napli, odmerali a hotovo.
Prvý týždeň som bola s mamičkou v pôrodnici. Narodila som sa vo štvrtok. V piatok sa na mňa bola pozrieť rodina (môj ocino, strýko Fester (v originále Boris) a starí rodičia - všetci štyria, náhodou sa sem dopravili aj ocinovi rodičia). Vyplazovala som na nich jazyk. Teda aspoň tam, kde som tušila ich tiene. Stará mama Novosádová zo mňa bola úplne u vytrženia, rozbalila ma, skontrolovala (či som naozaj dievča?) a ták. A stále čosi hovorila. Mamina bola po včerajšku taká akási vyčerpaná (lebo ja nie!), takže ma nechávala zvyšku. Ocinovi sa páčili moje sýte modré oči (hneď ho schladili, že mi to zmizne - a ja to nechcééém!). A mamina. Takže aj on ma nechal napospas ostatným. Čo značí najmä starej mame. :-))) Mamine ma dali až o nejaký ten deň neskôr, do tej doby som ju videla len sem tam a aj to len preto, aby som ju trochu pohrýzla. Prvé dni s ňou som vraj bola ako čert. Nechápem, čo tí dospelí robia v noci. Oni snáď spia!!! No nič. Aj ja si časom zvyknem. Potom som sa teda zlepšila. Sem tam ma ani nemohli zobudiť.
V stredu ma potom viezli domov. Prišli po mňa na modrom koči (ošarpaná stodvadsiatka), stará mama na nás čakala a ocinovi ma vôbec nedala. Okrem toho tam bol bratranec Ivko (štvorročný) a starý oco Novosád. Richterovci boli toho času zase doma v Čechách. Vo výťahu som si všimla, že Ivko bol celý smutný a asi na mňa žiarlil. Ocino sa choval ľahostajne. Teda tváril sa tak. Asi vedel, že vytrhnúť ma z rúk "matky kvočny" - teda starej mamy - je skutočne ťažké. Ale vraj sa na to psychicky pripravoval. A vraj to bolo aj tak ešte horšie. :-) Za to ale ja už nemôžem.
Ocino bol šéf cez plienky, mamina bola majiteľka mliekarní (ja zase ich generálny riaditeľ). Stará mama bola asi všetko ostatné. Naši z toho boli sem tam zúfalí. Síce to nemyslela zle, ale... no šak to až budete mať vlastné deti, teda pardón - vlastnú svokru. :-))) Plienky sú žehlené dobre, mliečko je vynikajúce, ďakujem za opýtanie. Sem tam som si poplakala. Keď nevedeli prečo (nebola som mokrá, ani hladná), prevalili ma na bruško. Ocino sa smial, že som celkom zabúdala v takej polohe plakať. Neskôr (za týždeň?) som sa to naučila, to už oco nemal techniku, ako ma utíšiť. Mamina to vedela, ale nedávala mi cmúlať zase len tak z pašie. No čo... tak sem tam revem. Niekedy ma bolí brucho. Všetci sú zo mňa zúfalí (lebo ja nie!), keď si uľavím, tak oslavujú. Ale to je asi normálne, z toho vyrastú.
Kočík mám pekný. Tmavozelený s takými smiešnymi macíkmi. Macíkov mám aj v postieľke - mamička mi ich ušila. Ivko po nich poškuľoval, ale nakoniec mi ich nechal. Docela sa mu páčim. Chodí ma okukovať. Najmä, keď ma prebaľujú. (?) Ocino sa naučil so mnou byť aj dlho vonku, číta pri mne Pratcheta. Teda už to dočítal, nabudúce si asi vezme knihu UNIX-LINUX. Všetci vravia, že som celkom dobrá. "Nemá chybu," vraví stará mama (ale tá by nevidela, ani keby som mala). "Je skutočne docela dobrá," chválil sa ocino vo vchode Jane (to je dievča, čo robilo mamine vlasy na svadbu). (Všimnite si, že zase použil čechizmus, je nenapraviteľný.) A ja? Teraz spím o sto šesť. Dnes som im zaspala po piatej, mysleli si, že som sa uložila na nočný spánok. Museli ma budiť. Aj sa im to podarilo, však počkajte, ja vám to vrátim! :-) Potom ma kúpali. Kvôli takej somarine ma budia! "Vodička je dobrá!" i(m/r)itoval ocino maminu. Ale ona sa len smeje. Už si zvykla. Ocino je trošku neistý, o čom sa má so mnou rozprávať, takže je tichší než ostatní, ale sem tam sa rozbehne, keď sme celkom sami a práve neplačem. Ženy sú na mňa samé "ťuťuli-muťuli" - najmä stará mama. A potom majú jednu výhodu - anatomicky tvarované telo. Keď si ma priložia k hrudi, napadá mi hlava. Nie je to taktné hovoriť, ale aj strýko Fester má fajn hruď. Isto nie tak placatú, ako môj ocino. Ale čo už, musím to s našimi vydržať. Však plienky a mlieko sú dobré! :-)
Všetci sú zo mňa unesení aj preto, lebo som vraj skoro vyspelá. Hlávku dvíham ostošesť. Nohy si silím, rúčkami škriabem, proste som kočka. Nemôžu sa na mňa vynadívať, keď ma vykúpu (nechcem stále spomínať starú mamu :-)). Takže takto to je so mnou teraz na prahu života. Ahojky!
Konečne som sa dočkala druhého zápisu do svojej kroniky! A je pritom čo spomínať. Si myslím. Minule som spomínala, že už nestačí položiť ma na brucho, aby som bola ticho. To je fakt. Ale vynašli sa iné veci. Keď so mnou poskakujú, tak som ticho. Proste čumím a nestíham kričať! To sa týka aj pomerne častých ocinových lekcií tancovania.
Vo vode už sem tam nevrieskam, ako som zvykla na začiatku. Aj keď ešte stále neviem, čo na nej tí dospelí vidia. Ale to časom možno aj pochopím. Uvidím. Ocino bol teraz chvíľu pracovne preč, a keď sa vrátil, bol nadšený, ako krásne už držím hlavu. Skutočne sa mi docela darí. Viem si trafiť aj palčekom do úst. Von chodím strašne rada, aj keď ma tam sem tam opáli slniečko. Stačí mu minútka dve a som ako rajčina (mamina by povedala "paradajka" a ešte by sa s ocinom hádala, že rajčina nie je slovensky :-)). Ocina mám inak ale ozaj prašteného, celý deň len počúvam, kto nám to čo hrá za skladbu a tak. Aj keď tá hudba sa dá počúvať. Vkus nemá zlý.
Von už chodíme obvykle všetci traja. Mamina už nie je tak neuveriteľne unavená, ako v tie prvé dni po návrate z pôrodnice. Už si ku mne zvykla aj vstávať, zato ocino by ráno vylihoval ešte do alelujá. Ale večer je to naopak, ocino do mojej maminy dobiedza, ale tá ho len napomína, aby spal. Sem tam mu dovolí čítať. Ocino sa nám dal na Sväté písmo. Ale zatiaľ len informačne.
Ozaj! A máme nové skrine. A to už dlhšie. Sú krásne, z masívneho dreva, ladia našim k posteli (ja mám postieľku po bratrancovi Ivkovi), už v nich majú aj celkom poriadok. Stále im chýba akurát nejaký šuplíkový box (mamina by povedala "fiokový", a to napriek tomu, že to nie je slovenské slovo!). Majú teraz viac úložného priestoru, ale priestoru v izbe je stále málo. Keď cvičia na zemi, neustále hrozí, že človek otvárajúci dvere im klepne po hlave. Taký je život mladomanželov. Hm, čo mám ešte za novinky? Zlepšil sa mi optický lokátor, teda oči - viem už sledovať cieľ, ktorý sa pohybuje nejakou rozumnou rýchlosťou. Aj "fonolokátor" mám pokročilejší. Takže už viem, odkiaľ prichádzajú zvuky. A to som ešte len šesť týždňov na svete!
Tak dnes máme 19. 10. 1999. Ocino na mňa opäť kašlal. No - síce to nie je celkom pravda, chcela som povedať, že sa nevenoval mojej stránke. Aj domov sa chodí tváriť, že v Blave čosi študuje, takže neviem, koľko má v skutočnosti času. Lebo inak, keď je tie tri dni doma, sa mi venuje. Vraj ma chváli kade chodí. Neviem, kde na to chodí. :-)
Ale pome na nejaké vecné veci. Našim sa páči, ako sa vzpieram na nohách. Silné ich mám dosť. Už sa tešia na rentgen mojich kĺbikov, to ma do mesiaca čaká. Sú zvedaví, či mi to stavanie neuškodí. Tanečné lekcie pokračujú dobre. Aj keď niekedy mám strach z toho točenia, čo ocino produkuje. A potom pokrok v obracaní! Viem sa obrátiť na pravý bok a potom na bruško, ale neviem si potom ešte vybrať rúčku zpod tela. Hrôza! Inak - najlepšie mi to ide s holým zadkom. :-))) Tie plienky sú predsa len príťaž!
Teraz je stará mama so starým ocom na mesiac v kúpeľoch. Naši sa obávajú, či nedojdú domov s ponorkovou chorobou (hoci aj s ponorkou). Zatiaľ im je inak hej. A keby ste vedeli, čo si varili! V sobotu perky, v nedeľu havajskú pizzu. Nápady majú dobré, realizácia tiež nie je zlá. Voňalo to fantasticky (pizza), len je problém, že som si ešte nemohla ďobnúť.
Môj jedálniček sa rozšíril o šťavy. Čaje, to je jasné, to mám od narodenia. Ale mrkvovú šťavu som poznala až neskôr. A chvíľu mi trvalo si na to zvyknúť. Jablká mi na druhú stranu chutia už hodnú chvíľu. S jedlom súvisia moje problémy s trávením, ale tým, že sem tam aj týždeň nekakám snáď nebudem zaťažovať internet, nie? :-))) (Potom je toho ale tákto veľa...)
Mamina už prišla na to, že budiť ocina ráno nemá cenu. Vždy bola nepodarená, keď jej ocino neurobil raňajky kým kojila (uvidím, či sa mne v dvadsiatke bude chcieť vstávať dobrovoľne o šiestej, ako to zavše predvádzam teraz). Ocinovi vadilo, že mu kvôli ránu vyčíta kadečo. Dnes to mamina rieši inak. Rafinovane. Položí ma po kojení na posteľ vedľa ocina a ide sa naraňajkovať. Ja sa potom rozhodnem, či budem otravovať alebo nie. A mňa ocino neodmietne. Aj keď - po mamine predsa len poškuľuje viacej. :-)))
Čoby som vám ešte... mala som toho toľko, a teraz! Naši - to už som spomínala. Pokojní, trasú sa na koniec mesiaca (neviem, či nedočkavosťou). Teraz totiž nikto nekritizuje, ako robia to, čo robia. Čo sa niekedy hodí. Už aby bol nejaký bytík, no nie? A potom tu sú moje fotky - ocino ich má u seba a všade ma prezentuje. Všetkým sa údajne páčim, takže díky. Možno niekedy nejakú fotku hodí môj webmaster (ocino) na stránku, akýsi Euro (ja ho nepoznám, ale čo už) sa ponúkal, že to zoskenuje (nieže by som vedela, o čom webmaster práve točil, keď mi to hovoril, ale to je tiež fuk). Proste tu raz budú. Tešte sa na mňa. A potom keď dojde ďalšia várka, to bude ešte len sranda! Ale zatiaľ sa mi majte aj bez fotiek... Hoj!
16. 12. 1999 si môj ocino sadá za počítač, aby zase čosi napísal o svojej dcére - teda o mne. Nie aby sa ešte čo to podučil pred skúškou, alebo išiel spať, keď už je jedna v noci! Ale nech. Ja sa mám momentálne dobre, vlastne ako stále. Vraj som ale strašne rozmaznaná. Fakt je ten, že zaspávať na rukách niekomu inému ako mamine, to sa mi nechce. Ocino už aj môj rev nazval systematickým. Nič mi nie je - len revem. Obaja naši sa už tešia, kým budú so mnou sami vo svojom - ja sa neteším, tuším mi prituhne a sem tam sa vyrevem až do neuveriteľne sýta. Nuž - uvidím, kto to dlhšie vydrží. Aj keď ocino je totálny stoik (či ako to o sebe vraví).
Konečne domov doniesli nejakú váhu - a zistili, že mám stále pod šesť kilo. Čo ich šoklo. Jem totiž stále. Chytám všetko, po všetkom sa vrhám, som neuveriteľne rýchla - ibaže nemobilná! Búúúúúú... A učím sa už aj sedieť, aj sekundy už zvládnem. Potom sebou tresnem niekam, kde to naši nečakajú. A keď som na stole, tak sa buchnem, a samozrejme si porevem - však to bolí! Majú na mňa dávať pozor! Páčia sa mi všetky moje hračky, macíková rodinka, kopa gumených hračiek a hrkálky. A keď mám dobrú náladu, tak sú zo mňa všetci nadšení. (A nechávajú ma viac samotnú, bo to dlhšie vydržím.) Ráno už som si zvykla ležať (chvíľu), no keď ma to prejde, nekompromisne tých našich budím.
Vráťme sa k jedeniu. S kôrkou chleba narobím strašný neporiadok, vtedy sa odo mňa ocino dištancuje - fajnovka. A keď ma drží, tak nad zemou, lebo keď mi padne chlieb dole, zo zeme sa už nezbiera. Mám rada rannú mrkvu, polievku na obed (tzv. "zeleninové hovienka") znesiem, no nie je nad mliečko - maminine, samozrejme. Ale nie len jedlom som živá. Pokračujem vo vývoji, aj keď som niektoré veci zabudla - napríklad sa prevalovať. Čo najmä ocina nejak trápi. Vraj som "lenora lenivá". Odkiaľ to má?
Páčia sa mi rybičky. A v poslednej dobe často s ocinom sledujem Music TV, nemecké vysielanie. Stále sa sťažuje na to, že nemá anglické, ale sem tam si pochvaľuje. Hlavne keď mu tam pustia Corrs a ich Radio. U hudby teda zavše cez deň zaspávam - večer nie, mamina ma hudbou nekolíše. Hm... Čo ešte? Von chodím úplne zabalená - fusak, bunda... kopa vecí, dve čiapočky. Zima mi teda nie je. Minule ma ocino vonku vybral, skoro som mu zapadla do fusaku. :-))) Inak je vonku teraz škaredo. Fuj...
A potom! Na stole máme vianočný stromček. Naši nakoniec teda uvolnili rozpočet a kúpili metrový umelý stromček. Ale dobre vyzerá - je taký realisticky strapatý! :-))) Máme na ňom slamené ozdoby a červené mašle, hlavne takú bohatú celkom hore. Nemá to chybu. No - som zvedavá, čo to je za sviatok, tuším som taký ešte nezažila. A s tým sa aj lúčim. Pa!
Som strašne usoplená, ale už som si na to akosi zvykla. Takže moja prvá nádcha, či čo to. Inak je práve 1. 1. 2000, ocino od nás ušiel a zase o mne čosi píše. Takže nový rok! Nie, nepodľahli sme preludu tisícročia, dávame mu ešte ten rok. Aké boli u nás sviatky? Mne je to tak fuk, proste iba trošku iné dni, ocino sa na ne netešil, lebo si pripadá jak u nepriateľa, čo vzalo trochu aj maminu. Ja neviem, čo má ocino za problémy, ale to je jeho vec. Som zvedavá, čo sa stane, keď sa presťahujeme. Ale zase fakt je jeden ten, že stará mama bola na sviatky obzvlášť nervózna. Na Vianoce sa stôl prestieral už okolo obeda (samozrejme s dostatkom kriku, bo sem tam si ktosi myslí, že mamina ho nemá dosť odo mňa)... všetko išlo pevným krokom. Vianoce boli vrchnými šéfmi presne nalajnované. Ale ako vravím, mne to bolo tak fuk.
Stromček ušiel, aj keď náš malý je výrazne krajší, si myslím. Aj ma u neho strýko Tibor, ktorý sa zastavil z Holandska, odfotil, som na to zvedavá. A doniesol mi aj novú hračku. Tuleňa. Ocino ho nazval Cisco. Áno, vy už budete vedieť, podľa akej firmy to je. Ja nie... "Tulenisko Cisko" sa im strašne rýmuje. A večne zavesenému psíkovi dali meno Kerberos. Ozaj, darčeky. No ja som dostala obrázkové knihy (na to mám ešte čas), ďalej bábiku (od troch rokov, som zvedavá, či mi ju dajú), hrkálku a od Richterovcov, kde bol ocino, som dostala taký kolotoč na chytanie (veľká sranda) a ešte nejaké ošatenie.
Nový rok bol nuda, naši si mysleli, že ma tie rany zobudia, no nestalo sa. A to som ešte asi nespomenula - viem už sedieť dlho sama bez pomoci. Ale samozrejme sú okolo mňa neustále nejaké záchranné siete (buď som na posteli, alebo ma niekto stráži). A tak spejem pomaly. Mrmlem si pre seba veľa, učím sa proste hovoriť. :-) Inak 29. 12. som mala päť mesiacov a vtedy naši robili kontrolu. Zistili, že mám 65 cm a asi 5850 g, no mala som raz málo nad 5950.
A to je všetko. Naši spolu často polemizujú, niekedy sa až škriepia, najmä na prechádkach nad kočíkom, ale ja sa im ešte nerozumiem, bavia sa o takých neznámych veciach, ako "rozloženie nábytku v budúcom byte", "zobraná radosť z rozbaľovania vianočných darčekov" (oco nemal žiadne a nesťažuje sa), alebo sa hádajú, že oco nepomáha. Hm, čo ja viem? :-))) Ale v noci si šuškajú samé pekné veci. Niekedy ich nechápem...
1. februára, hlboko ráno...
To je celý on! Opravák z MPŠ a on mi píše stránku. Za to mu patrí pochvala. Však už je päť hodín, nejako tú noc dobdie. Neviem, čo si o sebe namýšľa - myslí si, že mi je smiešny. Nič také - proste sa mi páči - však je to môj ocino! A zavše neuveriteľne strapatý. Na druhú stranu ma už nemôže uspávať, na to má len mamina. To viete, zvyk je zvyk.
Čo sa pokrokov týka, som skvelá. Sedieť už vydržím, to viete od Vianoc, zdokonalujem sa už aj v plazení, ale obvykle mi to dlho nevydrží (snaha, tréning a tak), lebo sa rozplačem, keď ma nechávajú samotnú, ako aj keď sú pri mne a neberú ma na ruky. Len ich ale neľutujte! Sú na mňa nemilosrdní! :-))) Ale láskaví. Občas so mnou kde-tu praštia, aby som nevyšla z cviku. Bývame už vo vlastnom, to je vlastne novinka od piateho januára. Rýchlo som si privykla, s maminou je fajn. Aj s ocinom, keď je doma.
Viem sedieť v detskej sedačke (taký stolík alebo vysoká stolička to môže byť), ako aj v kočíku, keď ma posadia. Sama sa posadiť neviem. Chodím smelo s pomocou našich. A strašne sa mi to páči. A naučila som sa strašne funieť, keď sa smejem - naši mi hovoria "ty náš malý ježko". Zlaté nie? (Ozaj, čo to je? Má to niečo s dikobrazom?) Ocino vidí moje pokroky a vyhráža sa mi takými vecami, ktoré ani neviem, o čom sú. Vraj mám byť najlepšou unixáčkou na svete. Čo je to unixáčka? Inak mi všetko vysvetľujú. Ocino mi dokonca aj definoval beh - vraj "taká chôdza, kedy sú chvíle, kedy máš obe nohy vo vzduchu". Mamina povedala, že pri behu sa lieta. Ale smiala sa, neviem, ako to mám teraz brať.
Oni tí dospelí sú vôbec takí nepochopiteľní v niektorých veciach. Ale čo už s nimi. Len neviem, či aj ja raz budem taká... Zhrnuté: Mám sa fajn, aj keď okolo už nie je toľko ľudí. Výchova v poriadku, si myslím. Som poslušná, v noci spím dobre a mám sa k svetu. Mám rada svoje hračky, čo mi pripomína, že ocino sa dostal s maminou do sporu o to, ako sa píše Cisco. Lebo sa vyslovuje Cisko. Mama ho chce s K, oco s C. No nevravím? Nie sú tí dospelí čudní???
6. marca 2000, večer
"Kristínka je najšťastnejšie dieťa na svete," vravievajú naši. O mne. Neviem, koľko detí je na svete, ani koľko z nich je šťastných. Ale ja asi som šťastná. Stále ma rozosmievajú. Jednu dobu som vraj ani nebola príliš rozhýčkaná, ale teraz nemám rada, keď ma nechajú len tak sa trápiť - napríklad lozením po zemi. Ale už to skoro viem. "Už vie, ako robiť rukami, aj to, ako robiť nohami - len to ešte nevie spojiť," vraví ocinovi mamina. A ja sebou na posteli elegantne prískokovo na dôkaz týchto slov plácnem. "Ale je roztomilá," vraví mamine ocino. A ja sa na dôkaz tejto vety zasmejem. Ale len na chvíľu. Potom začnem kňučať. "Však ty máš hotový ultrazvuk," sťažuje sa mamina.
Chodenie už je skoro svižné. Stále to neviem bez pomoci, ale už sa ten deň blíži. Chodím už celkom rovno a celkom rýchlo. "Už jej chýbajú iba dve veci - vedieť sa posadiť a vedieť sa postaviť," prehlásila mamina. Ocino verí tomu, že onedlho prídem na to ako sa posadiť. Vraj už viem prejsť z polohy A (ležím na bruchu - tam sa dostanem vždy) do polohy B (kedy mám aspoň jednu nohu pod zadkom), ako aj prejsť z polohy B do polohy C (sed obyčajný). Ten druhý prechod sa mi darí, keď sedím, plácnem sebou pri dočahovaní po čomsi a potom sa zasa dvihnem. Ale ako mám ja vedieť, že jedno B je to isté ako to druhé B?! Však som malá, mám na všetko čas. Aj keď mamina ma volá veľké bábo. Ale keď je nablízku ocino, tak sa opravuje... ja som malé bábo a on je veľké bábo. Ocino ma volá krpček. A stále ma vie rozosmiať.
Ako vidno - napredujem. Ocino je niekedy nešťastný, s čím všetkým mi mamina dovolí sa hrať. "Ferrari nie!" zaúpel, keď videl svojich päť červených autíčiek z poličky zhodených na komode. "Čertíka Bertíka mi aspoň vracajte na miesto, mám tam dôležitý kľúčik," komandoval zase minule. A vôbec - je to drsný ocino. Ale má ma rád. Ale na maminu nemá. S tým sa nedá nič robiť. Prečo drsný? Vraví, že sa nemám stále nosiť! To je ale drzosť! A vari mám trénovať to prískokové plazenie?!
A potom novinka. Ocino nakoniec presadil nočník. "Prečo sa tomu hovorí nočník?" zamýšľala sa raz takto mamina nado mnou (ja som bola na ňom). "Malo by sa to volať močník!" zhodli sa obaja. A zasmiali sa svojej telepatii (niekedy až neskutočnej!). Inak včera som sa doň prvý raz vykakala - ocino ma trénoval a mal z toho väčšiu radosť ako ja. Vystihol môj poraňajkový tlak. :-))) A dnes som sa už aj vycikala - to sa ťažšie odhaduje. Raz ma už trochu poznajú - tí naši. ;-) Inak - tým, čo teraz ocino o mne píše, mi pripomenul jeho vlastné slová o denníku, do ktorého zase prispieva najmä mamina - Kronika môjho dieťatka - či ako sa to volá. Prvých pár mesiacov tam mamina oslavovala každé hovienko, ktoré som vytlačila, najmä po týždni. Hihi... Vraj "hovnová kronika". Ale však to ocina prejde.
Takže - mám sa fajn. Lepšie sa vyjadrujem. Som stále krajšia a krajšia. Viem hýbať rádiovou anténou. Viem chytať našich za nos, keď ma uspávajú. (Dnes to bolo od ocina nefér! Mamina vždy spí so mnou vo veľkej posteli - ocino sa tváril tiež tak, ale ma hneď, ako som zaspala, hodil do postieľky a laškoval s maminou - to sa povie!) A s rožkom viem narobiť najviac neporiadku v dome! Hehe.
Dodatok k predchádzajúcim riadkom. Je 12. 3. 2000 a uplynulé dni si zaslúžia záznam. Hneď v nedeľu, po tom, čo ocino odišiel do školy, som sa prvý raz ladne presunula z bodu A do bodu C cez bod B. :-))) Hurá! Takže som sa posadila. A dnes! To si ani neviete predstaviť... ale skôr, ako vám to prezradím, musí ocino napísať ešte jednu moju schopnosť - viem dvíhať žalúzie, heč! No ale poďme k tej dôležitej veci. DNES SOM SA PRVÝ RAZ SAMA POSTAVILA - síce s pomocou rádia - ale sama! Asi tri razy po sebe, pričom som pri pokusoch aj trochu poudierala korkovú podlahu (hlavou). Naši ma nechali na zemi a čo sa nestalo! Akí boli obaja veselí! No nie som fantastická?! :-)))
6. apríl 2000, na úplnom začiatku dňa (0:50)
Nemôžem si pomôcť - aj naši sú zo mňa na vetvy. Túto nedeľu som ocinovi urobila sedem krpatých krokov! A dosť dlho som sa sama držala na nohách. Nie že by som to považovala za plnohodnotný pohyb, ale raz z toho tú plnohodnotnosť dostanem. Ocino sa už teraz isto na intráku trasie, čo budem robiť, až sa po tomto týždni vráti domov. Už keď prišiel v piatok domov, mamina ho hneď uviedla do situácie, že skúšam sama chodiť a vrhať sa po veciach. Naši ma strážia absolútne (teda hlavne mamina), nepamätám pomaly ani, kedy som padla počas chôdze.
Obávam sa teraz nasledujúceho víkendu, lebo mám byť počas soboty sama s ocinom. A ocino - ocino je drasťák. Otravuje ma pri jedle tým, že keď sa príliš zašpiním, tak ma utiera. Čaká, kým si vytiahnem prsty z úst, než zase chytí do rúk lyžičku. Je náročný. Potom revem, neviem sa utíšiť. Nechcem ho ani vidieť. Chcem len maminu. Som hladná, ale nenechám sa kŕmiť niekým takým, ako je môj ocino. Teda on je skvelý - o tom potom. Ale tieto jeho metódy... skrátka to naráža na čosi, čo ma mamina naučila. Tá ma cez jedlo neutiera, nechá ma úúúplne zašpinenú. Ocino nevie, čo má so mnou robiť, keď potrebujem počas jedenia prebaliť. To viete - som nepokojná. Ale prebalovať na posteli také špinavé dieťa ako ja... to je na môjho ocina príliš. Zase ma utiera, zase som otravná (ako aj on!)... A zase to nakoniec rieši mamina. S ňou si rozumiem.
No a teraz k veci... prečo sa bojím toho víkendu. Mám byť s ocinom sama, to som spomínala. Ale treba si uvedomiť všetky náležitosti. Ocino vraví, že keď sa nebudem chcieť utíšiť, tak zachrípnem! Júúúj, ja to poznám, to je hrôza. To sa budem musieť utíšiť, aby som nezachrípla?! Však to je vydieranie. Neviem dokonca, či psychické, lebo moje hlasivky sú zatratene fyzická záležitosť. Budem revať a chcieť maminu a tá bude v Bratislave. Bude odpočívať niekde so svojimi kamarátmi. Mohli sme tam ísť všetci traja, ale mamina chce ísť sama, aby si odpočinula. No to bude čosi. Tuším budem musieť prehodnotiť názor na svoju skvelú maminu, KEĎ MA TAKTO OPUSTÍ!!!
Ocino sa celkom teší - je plný očakávania. Prežijeme to obidvaja - to je isté. Mamina bude mať ocina snáď o kúsok radšej, keď sa vráti domov po krásnom voľnom dni. A ja budem týždeň ticho - asi zachrípnutá. ;-) Ale snáď sa s ocinom nejako dohodnem. Snáď pochopím, že nemám aj tak iné východisko. Navyše nemám presnú predstavu o čase. Možno si budem myslieť, že už mamina nikdy nepríde! Ale to by mi neurobila, však nie?! :-))) Však ja vám potom o tejto sobote poreferujem.
Inak - tento týždeň sa konečne skenuje prvá séria mojich fotiek. Ocinovi na tom pomáha nejaký Rytier, ktorý bol dva razy už aj u nás doma - dokonca som sa k nemu aj priblížiť odvážila. Takže bude fotoalbum... vraj ste sa na to mnohí tešili, takže si to užite. :-)))
26. apríl 2000, čas 22:53
Celé to bolo celkom inak - ráno sa totiž rozhodlo, že pôjdeme do Bratislavy všetci. Ocino sa tešil na mňa počas namáhavého dňa. Mamina bola rada, že bude ako tak so mnou. Dobré to bolo. Aj po chodbe vlaku som pochodila. Aj takého malého človeka som za nos vyťahala. (To vážne tak bolí? On sa smial!) V Bratislave bolo zaujímavo. Bola som unavená, a tak som si aj trochu viac porevala, ale inak na mňa boli celkom dobrí - ohľad brali. Najmä mamina, samozrejme. Ocino so mnou strávil aj samostatnú hodinku a obstál. Domov sme prišli až o ôsmej, rýchlo som potom zaspala.
Iný víkend, keď mamina upratovala v pivnici, som ale ocinovi skutočne veľmi revala. Ale zasa na druhú stranu teraz, cez veľkonočné prázdniny ma ocino vedel veľmi dobre zabaviť. Proste som si naň za tých päť dní aj stihla zvyknúť. Bola som aj na Šikloši, či ako tomu hovoria (na mape je to Strážny vrch). Taký zaujímavý kopec neďaleko Levíc. Mamina vravela, že to nezvládnem, ale nakoniec som to prežila, aj keď cestou späť som už podriemavala. No doma som sa hneď prebrala a bola som vysmiata a veselá, proste celá ja. Na samotnom kopci som ale bola trochu nervózna, kopa múch a komárov. To je nevýhoda pekného počasia... asi.
V koči jazdím celkom samozrejme posediačky (ak nemám spať - a aj keď mám, robím problémy a sadám si). Vonku sa už cítim ako ryba vo vode. Napriek tomu, ako takto šikovniem a intelektuálne silniem, sú veci, s ktorými dopredu nehýbem. Napríklad sa mi teraz nechce chodiť. Stal sa zo mňa lezúň. Funguje to skvelo, nemôžem hlboko padnúť... a je to už aj celkom rýchle. Ocinovi sa strašne páči, ako ťapkám rukami po korku na chodbe a v kuchyni. Zavše sa so mnou tiež hrá poštvornožky.
Som čím ďalej tým viac samostatná - aj mamina ma trénuje, čo ocino kvituje. Lebo aj to je dôvod, prečo mu robím menej problémov ako napríklad pred pár týždňami. Sama sa pekne hrám, perfektný je taký kývajúci sa panák, ktorý cengá a dá sa mu zobrať nos (milujem nosy). Rada čítam (hlavne obrázok vodníka sa mi páči), trhám, mačkám a texty doslova hltám (DOSLOVA), hoci ten papier bohvieako nechutí. A mám rada balkón. A maminu a ocina a vôbec, však je to všetko jasné, nie? (Hlavne maminu!)
18. 5. 2000
To sú ale šoky, však? Ja som strášne šikovná - o tom potom. Prekvapujem najmä ocina, nakoľko on sa vracia vždy po štyroch piatich dňoch a potom s radosťou počúva o mojich pokrokoch. Doniesol mi naposledy aj také čudné drevené doštičky, ktoré sa mi celkom páčia, hoci neviem, na čo presne sú. Ale oco z nich vie postaviť vysoké veže - vyššie ako ja. "Má pred ňou rešpekt," skonštatovala mamina, keď som sa pred takou vecou/vežou postavila a zatlieskala. A nezhodila som ju... Asi mám pred takým veľkým čudným predsa len rešpekt. :-) A ozaj - UŽ SA VIEM POSTAVIŤ. Sama, uprostred izby, bez pomoci!
Rada chodím von. Viem totiž chodiť už aj v topánočkách po vonku. Dobrá som, čo? :-))) Milujem schody, hoci mi naši musia pomáhať. Ocino sa smeje, keď vyhodím nohu vždy až pod nasledujúci schod... "Na začiatok schodu musíš dávať nohu!" komentuje to. Na kočíku už obvykle jazdím ako na bugine, teda po sediačky a pozerám dopredu. Ak sa neobzerám po malých deťoch, samozrejme. Hihi...
Poďme sa pozrieť na prehľad mojich schopností, hm?
Viac vám asi ani povedať neviem... ibažeby som sa vám povedala o tom, ako veľmi sa mi páči tulenisko Cisco. Smejem sa naňho imrvére. Našim sa veľmi páči aj to, ako chodím... teda ako pri tom držím ruky. A viem už aj pri chodení tlieskať. :-))) Mamina si pochvaľuje, že viem robiť dve veci naraz. A cengajúcemu pandrlákovi viem urvať nie len nos, ale už aj klobúk! To bolo pre mňa dlho ťažké (teda nemožné, povedzme si to rovno :-)).
No a to je asi všetko! :-))) Ale je toho dosť, nie?
5. 6. 2000
Kočík ma láka... viem ho už aj tlačiť. Tlačím všetko možné - najčastejšie stoličku v kuchyni. Ľudia sa rodičov stále pýtajú: "Ako sa to šikovné bábo volá?" Nuž - odpoveď je jasná. V klobúčiku som celkom famózna, aspoň toľko vravia. Kadetade sa motám - v obchodoch vyvolávam milý zmätok.
Našim zavše vyrábam rôzne vylomeniny. Stále sa hrám s deklom smetného koša. Celkom ich to vytáča. :-))) Alebo im vytiahnem pár plienok s kýbla, kam ich hádžu, keď ich zo mňa odstránia. Šikovná som. Alebo si máčam prsty do podložky pod kvetináčom Livinstonky. Tam je aj dosť takého blátíčka. Ale aj tak z toho narobia veľa rečí.
A potom je tu ten pokrok, že pomaly viem aj vracať veci do pôvodného stavu. Teda k dokonalosti to má ďaleko. Ale keď vyhodím veci zo skrinky a snažím sa ich tam späť nejak vpratať (s čím mi mamina radšej pomáha), tak som za to chválená. Cítim, že toto je ten správny smer. Semtam sa aj stane, že si čosi vezmem a potom to ponúkam... sem tam...
A viem hrať fudbal... trošku. Občas večer chodíme von - keď už nepečie tak veľmi slnko. Naposledy (to bolo vlastne včera) si naši aj zahrali fudbal... ja som sa k nim nepridala - predsa len... mamina hrá vo vyššej lige a ocino ešte vo vyššej. Obzerala som si teda koleso akejsi starej Lady, čo nám stojí na dvore. Bolo veľké, treba podotknúť. Celkom jasne z vyššie uvedeného vyplýva, že chôdza mi ide celkom dobre. Už skoro behám... ale nemotorne. A tie schody - to je fakt vášeň.
A potom čosi málo aj o vode. V záhrade ma máčali v kadi... voda je fajn. Ale tam bolo véééľa vody. Aj keď - mamina ma držala. A bola studená... aj keď - priteplá je horšia. A dnes som sa hrala s ocinom na balkóne pri lavóri. Aj mamina prišla a ocino ju špliechal. Ja som mu potom na nohu vyliala trochu vody. A potom som člupla do lavóra a chvíľu som v ňom sedela. Je taký akurát pre mňa... ten lavór.
Inak všetko po starom... také typické ráno. Mamina si išla umyť vlasy a ja som sa kľudne hrala. Ocino otvoril kúpeľnu a zavolal na mňa: "Kristína! :-)" Prestala som otľapkávať cengajúceho panáka a vrhla som sa za maminou. Tá sa na ocina pozrela: "Čo ju rušíš?! Však sa pekne hrala." Ocino na to: "To je test priorít." Zatlieskala som a utekala k mamine. "No poď sem, ty moja priorita," zobrala si ma mamina. Musím na našich ešte prezradiť, že sem tam síce niekomu rupnú nervy, ale inak sú veľmi dobrí. Aj na mňa...
No a tým už pomaly končím... snáď len pár stiažností na mňa... vraj som zase veľmi rozmaznaná. Dnes som na posteli vystrájala, keď nado mnou nestavali perinový bunker, alebo keď ho nestavali tak, ako som ja chcela. Hm... ja sa asi v tomto nezmením. Neviem celkom iste ešte, čo chcem, ale viem, čo sa mi nepáči.
Za týždeň mám narodeniny, teda presne za šesť dní. A budem ich sláviť v Čechách, kde sme na dovolenke za starými rodičmi z ocinovej strany. Je tu celkom pekne (dnes :-))... Teraz vonku svieti slniečko a teplomer sa vari konečne po veľa dňoch došplhá aj na dvadsať stupňov celzia. Keď sme prišli pred dvomi týždňami, prvé ráno prišla mamina k teplomeru a zhrozila sa: "Bŕ, tu je len šestnásť stupňov!" No o týždeň (ktorý bol skutočne tvrdý) už boli jej hlásenia výrazne pozitívnejšie ladené: "Hurá, vonku je štrnásť stupňov!"
Videla som, kde pracuje stará mama, aj kde zavše pracuje ocino, všade ma obdivovali. Aj včera sme boli na návšteve a dostala som takého slimáka, či čo to je... má to kolieska, anténky na hlave, ale aj oči na hlave (slimák ich má na anténkach, nie?)... a chvost. Hm... a rachotí a točí sa na ňom taká špirála či čo... Ale je to krásne. Aj som predviedla, ako viem šplhať po schodoch. Stará mama pri pohľade na moje kúsky (a na kľud mojich rodičov) podchvíľov infarktuje. :-)))
Inak po prvom týždni som si zvykla, na svoj domov si už ani poriadne nepamätám. Ale keď prídeme domov, isto ho poznám! Starých rodičov už mám celkom rada. Aj psa Bena mám celkom rada. Aj on ma má asi celkom rád, hoci ho občas kopem a bijem. :-) Má ma rád, lebo mu zavše zhodím salámu, piškótku a tak. A potom sa mi páči jeho vodítko... S tým vydržím chodiť dĺho. Aj Bena viem vodiť. Všetci ma prosto obdivujú aká som šikovná a chápavá. :-) Hoci ocino zavše hovorí, že mi chýba akási "jemná motorika" - nechápem, o čo mu ide. Ale dnes ho potešilo, že som sa sama odrazila na motorke. Veru, veru - prešla som asi desať metrov celkom sama aj s károvaním. Úspešným, podotýkam, lebo som nenarazila do obrubníku.
To sa pomaly dostávame k hračkám, no nie? Takže prvú sobotu (ak nepočítam ten deň, čo som celý precestovala a tu som len padla do postele :-)) sme boli v Kostelci nad Orlicí. Stará mama mi kúpila magickú guľu, čo sa vie zväčšiť zo 14 cm až na 30 cm. Obdivovala som ju už aj v jednom levickom hračkárstve. Budila vo mne rešpekt. A dá sa s ňou skvelo zahrať. A ocino v nej vie uvezniť hada aj tuleniska Cisca... Ale po poriadku, od (pra)tety Anky som dostala piesočkovú súpravu, takže ocino už je spokojný, že mi na piesku nebude nič chýbať. A potom také plastové kocky na stavbu veže. V tom Kostelci som dostala aj motorku a nejaké knižky, pričom jedna na jednej strane aj píska. A v piatok si ocino kúpil krásny hrad, ktorý sa dá rúcať aj katapultami, ktoré mi zatiaľ nepožičajú do ruky. Aj včera - ocino postavil krásny hrad, mamina mu ho pomohla odstrelovať, ale súčasne ma poriadne nedržala. "Zadržte Krakena!" volal ocino, ale bolo neskoro. Minaret, ktorý ostreľoval (aj triafal, ale nedarilo sa mu ho zrútiť), som zlikvidovala raz dva. Pche! Môže byť rád, že som mu nezjedla nejakého vojaka. :-)))
Vonku stretávam zavše aj skororovesníkov. Minule sa po mne vrhala jedna trinásťmesačná dievčina a chcela ma pobozkať - no to si teda dovolila. :-) Napokon som to vyriešila plačom. Inak som sa zoznámila s húpačkou, aj môj nos sa zoznámil s húpačkou. Aj s kolotočom a s takým hegajúcim sa koníkom. Ocino so mnou cvičí akrobaciu - robí so mnou často kotrmelce a dnes ma vari polminútu točil, než ma konečne mamina odcvakla. Ale stále som sa smiala. Hihihi... točenie sa mi páči.
A tak sa zo mňa stala cestovateľka - vydržím polhodinku v autobuse, viem aj loziť po aute. Len sa bojím pojmu detská sedačka. "Neviem si predstaviť, ako vydrží celú cestu pripútaná v detskej sedačke," hovorí mamina, keď sa bavia o nejakom zákone, alebo o Nemecku a Rakúsku... hm, ale znie to dobre - detská sedačka. Bohvie...
Na záver snáď len toľko, že chôdza mi ide jedna báseň, zavše aj bežkám, viem aj Bena pevne držať, viem si postaviť hlavu, a hlboko sa zamýšľam nad veľa vecami. Neviem ešte primountovať CD-ROMku v Linuxe, ani hrať Galaxy Konquest ako naši. Ale naučím sa to, sľubujem. :-)
Zajtra cestujeme domov - je to tak. Práve keď sa začalo robiť pekné počasie. Dnes má mamina narodeniny. Možno preto je aj tak pekne. :-) Okolie už mám pochodené, boli sme aj na oboch stranách až troch potokov a jednej rieky. Toľko tu toho majú. Teda potokov. Strašne rada chodím po zjazde do garáže. Ocinovi sa zdá, že poskakujem ako lopta. :-))) Teda dole, samozrejme. Na motorke som sem tam ešte čosi prešla, ale zatiaľ ma tak nechytá. Zato jednu z dvojičiek (jej sestra ma minule chcela bozkať, ako som spomínala) motorka strašne zaujala. Keď ju potom brali dievčatá, čo ich strážili, preč, hnevala sa, že nemôže ešte skúmať moju motorku. Ja som im zase oskúmala kočík - je taký zvláštny, dvojitý. To môže byť sranda, sedieť si a mať vedľa seba niekoho iného. Hoci, zatiaľ dobre, že som sama. :-))) Ešte by som žiarlila, ako aj bratranec Ivko trochu žiarlil kvôli mne.
Mamina pri browzdání na Internete objavila stránku "Denník mimina" (dnes už neexistuje), kde ocino s mamičkou (ale nie moji, pochopiteľne) hovoria o svojom miminku - dievčatku Viviane. Tá je o čosi mladšia ako ja (o čosi viac ako dva mesiace). Jej rodičia tam dávajú aj nejaké praktické rady (k údržbe mrňousa, hihi). No ja vám na seba nič neprezradím, ešte to tak!
Hoci čo to môžem - spávam dobre, len sem tam vystrojím mamine divokú noc. Hoci mamina sa nikdy nevyspí. Dokonca aj túto noc som spala dobre, hoci mal byť zase nejaký koniec sveta. Už ma to mätie - to aj pred mojím narodením boli tak časté konce sveta? A potom sa veľa učím. Aj minule... ocino ma naučil čítať na nočníku. Prišiel takto za mnou, keď som práve sedela na tom čude a povedal: "Pozri, Kristínka, naučím ťa takú fintu - hovorí sa tomu čítanie na záchode." A podal mi do ruky leporelo. Na ten účel trochu pridlhé, ale čo už.
Inak všetko po starom - vysávač ma stále plaší, hoci ho skúmam, keď je vypnutý. Ben mi stále chodí jesť z ruky, keď teda za ním nejdem ja (rada mu ponúkam). "Vždy som to vravel," hovorí ocino. "Kristína - pozorovateľka. Zdiaľky pozoruje deti, pozoruje Bena, ako si príde zobrať..." Fakt je, že kým sa k nejakému inému dieťaťu priblížim, trvá to dlho. Ale to súvisí aj s tým, čo som spomínala opäť minule - hlboko sa zamýšľam nad vecami. To nie je predsa len tak prísť niekam, zobrať niekomu lopatičku a párkrát ho švihnúť po hlavičke. Treba najprv sledovať návyky svojich budúcich kamarátov, či nie?
Nakoniec ocino na mňa vyfotil skoro tridsať fotiek. Mám aj takú na stole - obkolesená hračkami k narodeninám. Za takú hračku k narodeninám sa počítala každá hračka, čo som dostala v poslednom mesiaci. Aspoň také pravidlo určil ocino. Hoci starý oco, keď videl ocina, ako sa hrá s tým hradom, povedal so smiechom: "Dobrú hračku si si kúpil ku Kristínkiným narodeninám." :-)))
Ale ja si zase myslím, že každý má nárok na hračku. :-) Ale to som sa ešte nedostala k tomu najlepšiemu - to jest svojim narodeninám. Hoci tá fotka na stole - to bolo vlastne ono. Prišiel Radim so Simonou (vraj môj strýko, tj. brat môjho ocina). Vtedy vypukla panika. Starý oco nepodľahol a odišiel hore dopozerať Formulu 3000, kde napokon vyhral akýsi Čech (Enge sa volal vraj). Ocino dostal osobný útlm a tak sa nemiešal do organizácie starej mamy. Tá si to zobrala na povel, no a pomaly sa to aj rozbehlo. Napokon to stálo za to a som spokojná, lebo bola dobrá torta. Dospelým chutili zase akési "bavoráky". Mne to ani nevoňalo.
No a tým aj skončím túto dovolenkovú časť. Uvidíme zase, kedy sa ocino zmôže na ďalšiu. Každopádne mám za sebou prvý rok - a všetci okolo si myslia, že úspešný. A ja s nimi radšej súhlasím. :-)))
Tak tu sa končí prvá časť kroniky - krátko po tom, ako som dosiahla vek jedného roka. Ocino teraz bude chvíľu váhať, ako ďalej, ale napokon sa isto rozhodne zväčniť nejaké zápisky o mne. Ja mu verím. Hoci chápem jeho problém. On ho nazval problém krokov a skokov: Kedysi som robila raz za čas skok - prvý raz som sa otočila, prvý raz som sa postavila, posadila, pochodila, však chápete - ale dnes urobím každý deň čosi nové. Ale už to nie su skoky. No a to je to, čo ocina mätie pri kladení mojich činností a výčinov a skvelostí na klávesnicu počítača (na papier by bola blbosť - uznajte). Takže tak...
Každopádne hneď tu za touto vetou je odkaz na moje pokračovanie sa. :-)