Tu mám pár profilov, čo potím na talkeroch. Sú z Naive a Atlantisu, inde si profily moc nepíšem.
Tento profil ocenili aspoň traja ľudia, niekomu sa dokonca nechcelo veriť, že je môj. Teda akože som ho ja napísal. Iní zase neverili, že je podľa skutočnosti. Ale je to tak. Jedno aj druhé je pravda. Je to momentka jedného z najkrajších dní môjho života. (1998 - marec)
Slavín... najkrajšie miesto v Bratislave...
Toho dňa bola zima. Vietor si to hasil cez uličky Horského parku.
Dvom mladým ľudom veru nesľuboval nič pekné - "odfúknem vás, nedojdete!"...
Došli.
Vetrík stíchol, odišiel hľadať takých, čo sa dajú ľahšie odradiť.
Idylka... Blava pod nimi, na Šancovej sa valila zelená vlna za zelenou vlnou.
Na mokrých asfaltkách sa svetlá reflektorov rozmazávali, autá svietili dvojmo.
Naši malí hrdinovia postupovali okolo pomníku presne proti Červenej armáde.
Na východ... za ruky sa nedržali. Aj keď obaja po tom túžili.
Dukla... ďalej sa nedalo. On sa oprel o mramor a pozrel sa na Ňu.
Chvíľu sa rozprávali. Hovoril hlavne On. Nechodil okolo horúcej kaše...
Veď toľko bolo náznakov! Veď už sa toľko ráz pošteklili na citlivých dušiach.
Iskri lietali ako od 110-kilovoltového vedenia. Júúúj, a tááák ich to ťahalo.
Podal ruku, podišla bližšie, silno stisol, vrátila mu to.
Mal všetko, cítil, že má všetko. A Ona? Hm... ktoho vie... nespokojná nebola.
Vietor ich šetril... veď sú tak krásni. Aj s tými vysokonapäťovými iskrami.
Láska, láska...
Nevinná? Ale kdeže! O čom by to bolo - v ich veku...
Chceli - chceli veľa, chceli všetko. Ale chceli si urobiť aj čas.
Sami seba navzájom ponapínať. Podarí sa im to? Myslím, že hej. S láskou...
Toto je môj dvojník na Atlantise. Teda bol. Skrz neho som sa zoznámil aj s tými, na ktorých Virgo (Abonid svojho času) nestačil. A vďaka nemu mám aj krásne zelené tričko so slovenskými slovíčkami od Čierneho psa. Od propagácie FiFUK. Díky, Crond... (1999/2000?)
No nevravím?
Celý život sa za niečím plahočíme...
Za ing, bc, mgr... čokoľvek... cena je vysoká, ocenenie neustále devalvované.
Tak o čom to potom je?
Prečo vyhodia skvelého učiteľa len preto, že nemá peďák...
Prečo tam dosadia tupca, ktorý ani nevie, ako deti vyzerajú?
Deti, deti... som pesimistický?
Vôbec nie... len som niekedy so svojou dôverou tak trochu bezmocný...
Keď vidím, akí vlastne sme... MY...
Hluční, nevychovaní, odsudzovaní.
Áno! My sme sa nevychovali, ale (preboha) veď sme ľudia.
A keď už nám je tých 18, tak snáď máme aj pocit, že máme právo voľby...
Ale čo si my volíme?
No nič... len jedno... nikdy som sa nedištancoval. A o to mi bolo horšie.
Nemám chuť podľahnúť tomu preludu, ako zlí vraj sme. Nie je to vôbec také
strašné... ale len preto, že sú tu ľudia, ktorých nevidno... Tichí, milí,
láskaví a láskyplní. A na takých sa kašle. Zväčša. Takí dostanú aj za tých, čo
chodia svetom, aby boli vidieť, aby sa ukázali... svoje prázdno, svoje nič.
Skôr patrím k tým, čo sa ukazujú - a už vôbec nie som tichý... ale som na ich
strane... Radšej na strane detí medzi dospelými, ako na strane starcov medzi
nami.
Pôvodne som uvažoval, či použiť pôvodný titulok, ale tak myslím, že prezradením svojho záujmu o Bosorku svojho času (a hlavne svojím spôsobom)... že ju snáď nemám ako kompromitovať. :-))) Samotný profil je ale fikcia, povedal by som tak... fikcia o "druhom pive", ku ktorému zatiaľ nedošlo. :-) (sept/2002)
"Vieš... aj keď ma neskôr prepadla túžba... hm, teraz tak uvažujem, že to ale
nie je žiadna zmena posledných mesiacov, tuším som bol taký už celú výšku...
No... tak či tak - veľmi by som ťa chcel, ale nechávam to tak. Napokon v tom
asi nie si jedinečná."
Usmial sa a pokrútil hlavou, ako to pri nej urobil už stokrát. Pozrel sa jej
do očí... do očí v ktorých videl hviezdičky, aj keď boli suché. A usmial sa
po druhý raz... tentoraz nad tým, že sa mu páčia také drobnosti ako vrásky
okolo nich... tie od úsmevu.
"Vieš... zavše človek stretne niekoho s kým si rozumie. Ale s nikým to nie je
'so called' dokonalé. Napokon ani s tebou." Uvoľnil sa trochu. "Ty pre istotu
cukríš kávu." Nepremýšľal nad tým, čo povie ďalej, vedel tak trochu, kam chce
smerovať - nič viac. Krátky úsmev rozvlnil ironickým úškľabkom nad samým
sebou: 'Fakt bohovsky vtipný!'
"Ale, tak obaja vieme, že často hovoríme veci, ktoré proste poznáme. Možno si
si ty porozumela s niekým viac - myslím teraz v tomto smere životného názoru,
nie v láske a tak. Tam je to jasné. :-) Aj ja som si možno s niekým porozumel
už viac alebo podobne, ale to je fuk. Teraz si nepamätám, iba jedno dievča by
ma asi napadlo... ale to mám v hlave stále. Roky. Ale... proste... vieš, o tom
potom, že by som ťa chcel. Vieš. Je ľahké sa zamilovať... je to v podstate
jednostranná vec. Oveľa viac by som chcel byť tvojím priateľom, tancovavať
s tebou, chodiť s tebou na pivo, zavše sa možno poštekať, ak prekročím hranice,
a tak..."
A pokýval hlavou, čo tiež u nej spravil už aspoň stokrát.
Tento profil som napísal pár minút po tom, ako sa odohral. Išiel som z Botanickej hore na internát a pri počítači som si ho potom nahodil. BTW: Ten maník z Petržalky a "obeť" tohto príhovoru sa napokon dali dohromady. Ale to nebolo dôležité. (sept/2002)
Bežal ťažko hore...
Na konci tunela svetlo videl...
Bolo to jeho svetlo...
Musel to byť jeho prídel...
***
Hneď mu bolo jasné, že je to pesnička na odpis, hneď mu bolo jasné, že
by sa z nej páčili... no maximálne štyri verše (a aj to by si polepšil).
:-))) Čo čakať po štyroch pivách a dvoch vínach... V takom stave sa vedel
vysnívať, vykričať, vyblbnúť, vyskákať... vytknúť si členok. ;-)
"Pozri... Dosť ma štve, že už nie je vidieť Orion... a vlastne ma dosť štve
že som doteraz nikdy na oblohe nevidel Pannu a jej alfu... Spika..."
Kľakol si... hm
a napokon si aj rovno sadol, bolo by zaujímavé, keby ho teraz prešlo auto.
Člup... No ale k veci... "To hore... pozri... to je Cassiopea... matka
Andromedy... v Súboji Titánov taká nabrúsená matka... hm, asi ako Vlčica
v týchto dňoch... ;-)... Pozri... také dvojité W..." otočil sa o celých
180 stupňov... "vidíš, teraz je to správne otočené dvojité W [sám ho musel
chvíľu hľadať], tam vpravo vyššie... sedí na riadku, čo mieri do tamtoho
stromu. No ..." vstal a usúdil, že by bolo dobre sa pohnúť ďalej... najmä
keď osoba, ktorej to hovoril, sedela v inom autobuse a v tejto chvíli sa
rozhodne vzďaľovala... "Tamto súhvezdie... vidíš? To je Lafranconi...
tam sa zatáča do... ja viem, že to vieš... do Petržalky... tam býva
maník, ktorý... tebe poviem hoci aj, že mi poplietol hlavu, ty si to
preberieš... Toto vpravo... to je Karlovka... za ňou na náprotivnom
kopci... ach... býva jedna queen... nemám škaredé slová pre túto
príležitosť, proste... A tam tie tri červené hviezdy... to nie sú Marsy,
ani iné červené obry... oki, ja viem, že Mars, nie je obor, je to planéta,
ale vieš, je blízko a je to pre nás obor... ale nie je to ani Betelgeuse,
šak som spomínal, že teraz Orion nie je nad obzorom (milujem Betelgeuse),
proste... tie tri obry tam nad obzorom..." fest opitý, fest opitý...
"...to je proste eSTéVéčka..." :-)
V tej dobe sa mi naháňala hlavou pieseň, v ktorej spieva Miro Žbirka, že má na dlani vzducholoď. Aj som mal taký description... Atlantis, október 2002. Obidve časti profilu nechám bez komentára, nech si z nich každý vezme presne to, čo chce. :-)
Začína to raketami. Obrovskými výbuchmi, kopou iskier, rachotom.
Bohužiaľ, túto počiatočnú veľkoleposť čoskoro nahrádza zákopová vojna,
počas ktorej sa ozve štekot samopalu. Táto je zväčša veľmi nepríjemná
pre obe strany, ktoré časom zalezú hlbšie do svojich zákopov. Vtedy je
len dobré si odpočinúť, prichystať ďalšie rakety, prípadne občas namieriť
delá na inú - vo vojne nezainteresovanú stranu. Tak je možné sa naučiť
nové finty, nestratiť chuť do ďalšieho boja. Do nového boja...
Tak je možné získať motiváciu vyskočiť zo zákopu a stretnúť sa s druhým
participantom uprostred poľa v záplave svetiel, iskier, ohňostrojov,
a samozrejme ... rakiet.
***
I hope you've enjoyed me, you've had fun... when I was talking about
the things... It was just easy - I know it now - just because my fears
were wrong... you know.
You're great... great leader.
You've guided me, you've showed me... the way, the place.
Where to touch, where to press...
I know it was not just about fun, about your laugh at me...
But I use to underestimate myself.
But I don't think this is my biggest problem...
Maybe because I feel no problem now anymore anyway...
I just feel the taste I took with me... taste taken from your tongue...
And I feel it good... And I feel fine...
Keď som si kúpil korčule, dopadlo to takýmto profilom. Alternatívny description k nemu bol aj "Virgo Hypnotizer, Zvodca a Desna Svina", čo malo dva efekty. Jedným je, že som si robil srandu zo skratky HZDS, ale to bola skôr náhoda, keď som si uvedomil, koľko písmen mi s tou skratkou sedí. Druhý efekt je moje profilovanie sa do role "bouřliváka a kontroverznej osobnosti ala Robbie Williams".
Myslim, ze som sa zamiloval... je dokonala... ladne krivky.
Byt s nou, to je zazitok, to je skusenost!
A byt v nej, no - z toho som uz uplne hotovy...
Jej tvary su proste ... ako keby ich niekto vymodeloval len a len pre mna!
Ked ju hladkam, uz pomaly citim to vrnenie, ktore dava tusit, ze coskoro
si neskutocne uzijeme...
Potom sa do toho obujem a uz to frci!
Moja nova HYPNO korcula je proste super... aj ta druha, vlastne. ;-)
Zamiloval som sa... urcite.
Dôvodom tejto otázky bolo jedno dievča, ktoré deklarovalo, že keď príde správna doba, pozve ma sama - ja to skúšať nemám. :-))) Nemyslím, že by práve prezentácia tejto témy (navyše odtrhnutej od nášho príbehu) spôsobila, že práve v deň, kedy som hlasovanie takto uzavrel, ma pozvala. Ale... niektoré zhody okolností ma proste neprestávajú fascinovať.
Kašlať na to... naco zbierať nepárny počet hlasov? Finálne výsledky sú:
Pozvať: *##***##**####**## 18 hlasov Byť pozvaný: #***##*##*##****## 18 hlasov
Priznám sa... som zdesený. :-))) Čakal som niečo iné... Ako vidno,
tak baby mali pomer 8:9, chalani zase 8:7. (Akým zázrakom sa mi do
hlasovania dostalo na Atlantise viac báb, sám neviem, priznám sa.)
Obvykle bola doplňujúca otázka "čo ti znie lepšie?". Tri hlasy ale odpovedali
úplne samostatne - a vždy išlo o Pozvať, v niektorých prípadoch dokonca, ako
keby mi to bolo radené (hoci o to už nejde ;-)).
Jasne, jasne, mnohí sa pýtali, čo je za tým? Je za tým niečo osobné, ale
v hlasovaní skutočne išlo o to, ako sa rozhodnete medzi dvomi možnosťami,
pri ktorých si môžte predstaviť čokoľvek. :-))) Sám som nehlasoval, asi
by som hlasoval za Pozvať, čím by som si pripravil do života ďalšiu malú
osobnú komplikáciu. :-))) Každopádne - ďakujem všetkým za hlasy, ako aj
ďakujem tým, čo sa niekedy už nechali (prípadne nechajú) pozvať. A podobne
aj tým, čo pozvali, prípadne pozvú... :-)
Počas tohto profilu (malého) som mal description hlásajúci ma(nzelky|tky) - vsetko jedno :)*. Hviezdička na konci je jazierkáčska (je to profil z Atlantisu).
Kvoli zene by som sa naucil aj klamat...
O to viac milujem tie, pri ktorych nemusim...
***
Do you know what's the most important thing about love?
...to make it...
Preco - free your mind?
Nie! Ani nechcem pocut, ze to je z Radia Regtime, ba ani z Matrixu to nie je.
Kedysi sa tak tusim volala jedna pesnicka (asi tri baby v kozi chodia po mole,
tvrducka gitarka - just free your mind!) - Rock FM to malo ako jingel.
Je to krasna vec. Naplna ma to... chutou lietat, skakat, tancovat, mat rad.
A tu? Tu si to mozem splnit! :-))) Po plazi chodit nahy, plavat v jazierku,
sprsit sa pod vodopadom. Ked mi bude zima, pridem na luku, kde stale veci
kvitnu... Pripadne na usvit... pozdravit vecne vychadzajuce slnko... Ked mi
je smutno, idem k sumraku a meditujem. Vecer sa prejdem po lese a budem
pocuvat sum vetra medzi kmenmi stromov. Pripadne tam zaleziem do svojej
skryse a pojem spekacky, co mi tam este ostali. Zvysok si vycarujem, vsak
som Vladca zezla. :-) A tak je lahke povedat - FREE YOUR MIND!
Ale aj ako nevladca si to povedat mozem. A dokonca volnejsie... lebo nie su
starosti. Netreba sa o nikoho starat. Len o seba. So... free your mind...
Zasadovo bezzasadovy...
Vyrovnany s nevyrovnanostou...
Postradajuci to, co ma...
***
Tie tvoje vlasy...
Mi kazia dojem z tvojej krasy
Raz ma z nich tusim sibne asi...
Kde vsade vidim tvoje vlasy...
Virgo chudne proti svojej vôli! To bol môj popis na Atlantise koncom júna 2003, keď som prišiel na to, že vážim len 75 kg (možno 76 :-)). Z brucha mi síce neubudlo, ale ešte som si zachovával schopnosť spraviť aspoň 32 klikov kedykoľvek. A v podstate som sa tomu aj tešil, hoci som to nechápal. Jedine nohavice a ich zväčšujúce sa rezervy mi začali robiť problémy.
Skúšal som to dlho... a nakoniec som našiel špeciálny postup, ako sa mi to
podarilo. Po zjedení ôsmych rožkov a dvoch enciánov (odporúčam jeden z nich
s provensálskymi bylinkami) a zapití litrom Acidka (šmejdmark pre acidofilné
mlieko s kultúrami) som dosiahol zlepšenie - moja váha sa zvýšila o 2 kg!!!
Bol som chvíľu spokojný...
PS: Po chvíli už mi nepomohli ani ruky pritlačené na zadok. Po zbabelom úteku
na malú miestnôstku som svoju ťažko nadobudnutú váhu opäť stratil. Niekedy sa
proste nedarí tak, ako by si človek želal.
Bez komentára. :-)))
Spytala si sa: a ty co vlastne hladas na atle, ha? Virgo povedal: balim baby, ako vzdy, nie? :-))) Virgo povedal: a ako obvykle neuspesne ;-))) Povedala si: vrr Virgo povedal: co vrcis, moja? :-) Povedala si: Nie som tvoja a basta... Povedala si: Si bud tych, ktore sa ti nedaria... Virgo povedal: tych asi tazko... ;-))) Virgo povedal: ale je to zaujimava myslienka byt tych, ktore sa mi nedaria... a nebyt tych, ktore realne mam (teraz nehovorim o tebe teda ;-)) Povedala si: To by si si nedovolil, srdiecko ;-) Virgo povedal: nuz... keby som si vyberal, co si dovolim a co nie, to by bolo ;-))) ja sa len prisposobujem mixu svojich (ne)schopnosti a okolnosti