Vlaky nie sú z praktického pohľadu prelomový album - začal som ich písať začiatkom štvrtého ročníku na výške, čo je tak v septembri až októbri 2000. Začalo to na prednáške z databáz. Prednášky prosto nie sú pre mňa. A (koľká irónia) začlo to piesňou Už nepíšem. O tom, že to budú Vlaky, som vtedy samozrejme nechyroval. Ale nasledoval Koniec sveta a Vysvetli mi, čo už zaváňalo vlakmi.
Keď ale pominieme praktický pohľad, sú pre mňa vlaky dôležitou kapitolou. Kapitolou, kedy som zažil niekoľko neskutočných životných momentov, kedy som prehodnocoval mnohé svoje životné hodnoty a postoje (hoci nie dramaticky) a nie nadarmo v tomto období mojej tvorby vznikli piesne, ktoré som zaradil do série Moje malé nevery. V poradí vzniku to je: December, Sekli sme sa o tri roky, Živá voda, Časy sa minuli, Tvoj modrý plameň a Senec.
Pri uzatváraní albumu som ale stále ženatý, čo sa (dúfam) tak rýchlo nezmení.
23. október 2000. Myslím, že pesnička povie všetko podstatné za mňa, a tak snáď len poznámku, že zase až tak strašné meno u mňa to mesto nemá (hoci spomienky sú tuším len nepríjemné).
Choceň, Choceň, toľko zmeškaného
času,
Choceň, Choceň, nevidím tu žiadnu
krásu,
Choceň, Choceň, každý druhý rýchlik
a
žiadne écéčko tu nestojí,
Choceň, Choceň, zostať v tebe dlhšie
než hodinu sa proste bojím.
Ach, ty moje smutné mesto
na prvom koridore českých dráh,
viem, nie je to pekné gesto,
keď prezrádzam tvoju dôležitosť na
miske váh...
Choceň, Choceň, merajúcich stratu
času,
Choceň, Choceň, skleslosť jasnú z
môjho hlasu,
Choceň, Choceň, únavu z večného čakania,
Choceň, Choceň, nervozitu z omeškania,
Choceň, Choceň, poriadny vlak tu
snáď nestojí,
Choceň, Choceň, vystúpiť tu sa
proste bojím.
Ach, ty moje smutné mesto,
keď zistím problém, nadávam na teba ako pes.
Pamätáš, keď v noci som si ladil gitaru?
Ona hej, lebo keď poviem "Choceň", trasie
sa ešte dnes!
Choceň, Choceň, inak na teba
nič nemám,
Choceň, Choceň, možno si aj zvyknem.
Choceň, Choceň, snáď už nabudúce
budú v stánku aj Margotky mať.
Choceň, Choceň, inak si to rozmyslím
a cez Prahu predĺžim si trať.
Ako už otvorenie pesničky napovedá, nie je to prvá verzia, ale vlastne druhá inkarnácia toho istého nápadu, pričom napríklad refrény sú zachované dokonale a mnohé iné rýmy tiež. Hoci táto verzia je napísaná medzi Decembrom a Občas, fakticky ide o starú pesničku - ešte zo začiatku nášho vzťahu so Zlatkou, nakoľko moje trápenie (tu popisovné) netrvalo dlho. Takže to bol taký prelom marca a apríla 1998.
Som neporiadný, a preto musím písať
túto pieseň znova
Na druhý pokus to nikdy nie je ono,
ale to sa schová
Na druhý pokus to nikdy nie je ako
"poprvé"
To nie je ako pred rokmi, keď som
ti (len) raz spieval...
Ako ma mučíš, ako ťa chcem
Ako ťa ľúbim, ako ťa milujem
Ako sa stále chystám, že ťa láskou
zjem
Chcem kúsok mäska, dostanem kosť
Ty vravíš nie a ani pre radosť
Sa mi nedáš celá a mňa chytá zlosť
Hm... (mňam, mňam, mňam, mňam)
Ako nerád hrám, (mňam, mňam, mňam, mňam)
Tieto nádherné hry sám
Vieš akú radosť mám, keď berieš, čo
ti dám (ú, la, la, la)
Táto láska za pokus stála
Veď si nad tým sama rozmýšľala, napokon si ale neváhala
A sama si sa tej hre oddala...
la, hm, ú, jé
Vari nie je krásne, čo sa s nami
deje
Máme dosť času a hoci chcem
Tak dobre viem, že neskôr dostanem
Nejde to hneď, tak čakám na ten pravý
deň
Už idem prasknúť, už čakám dosť!
Všade len vidím tvoju zmyselnosť
Mám trochu zlosť a chcem mať dôvod
na radosť
Hm... (mňam, mňam, mňam, mňam)
Ako nerád hrám, (mňam, mňam, mňam, mňam)
Tieto nádherné hry sám
Vieš akú radosť mám, keď berieš, čo
ti dám (ú, la, la, la)
Táto láska za pokus stála
Veď si nad tým sama rozmýšľala, napokon si ale neváhala
A sama si sa tej hre oddala...
la, hm, ú, jé
Vari nie je krásne, čo sa s nami
deje
Ako som už spomínal, Už nepíšem je prvá pesnička (historicky), ktorá bola na album napísaná (hoci práve Naťahovačka by sa mohla ohradiť, ale nemala sa mi stratiť!). September 2000 (myslím, že som bol (ako vždy) len na prvej prednáške), po veľmi dlhej dobe umeleckej odmlky. Česi majú slovo "niterný" - tuším. Povedal by som intímna lyrika, ale nechcel som použiť slovo intímna. Ale v niektorých jazykoch niektoré vety proste neviem povedať. Každopádne som do tejto pesničky dal skutočne veľa zo svojho vnútra za dlhú dobu.
Unavený, som asi unavený
Už je to tri roky, čo napísal som
hit
Obklopený kopou vecí, čo ťahajú ma
životom
Nie som sám, a preto nemám sám na
seba čas
Naplnený, už trochu naplnený
To moje malé bábo mi dáva chuť takto
žiť
Unášaný prúdom sveta viem občas chytiť
kormidlo
A tak sa vraciam s perom k papieru, neustále
zas a zas
Lenže písanie pesničiek nemôže byť
všetko
Radšej o pesničku menej, ak máš o
úsmev dieťatka viac
Môžeš váhať nad spomienkami na minulosť
Spýtaj sa sám seba, čo ti chýba, čoho
nemáš dosť
Nehovor si unavený, pozri ako vyzeráš
Mysli si, že si múdrejší, však vieš,
na ktoré veci máš
Ale nemáš nárok na únavu, čo to na
nás zasa hráš
Nehovor si unavený, ved vidím, ako
vyzeráš...
Dobre... tak na 22...
Nie, necháp ma zle, nechcem sa
sťažovať
Krásne deti, dobrá žena, čo viac
si môžem želať
Ide mi len o spomienku, o čas, ktorý
nemám...
Na život, na blízkych ľudí - na to
dopustiť nedám
Je mi len trochu ľúto, že slová
zo mňa ťažko lezú
Že nekopú ma múzy, že proste nepíšem
Hoci písanie pesničiek nemôže byť
všetko
Radšej o pesničku menej, ak máš o
úsmev dieťatka viac
Môžeš váhať nad spomienkami na minulosť
Spýtaj sa sám seba, čo ti chýba, čoho
nemáš dosť...
Asi piesní... hmm, piesní!
Druhá pieseň na albume - 15. 10. 2000. Išlo o veľké kupé, také to hromadné, bežné v osobákoch. Cesta z Levíc do Bratislavy. A zase jeden z takých momentov, kedy sa nezodpovedný chlap na moment zamiluje. Odolal som ale a nedal som pesničku medzi malé nevery, lebo je na to trošku slabšia, čo sa toho momentu týka.
Myká ťa zľava doprava
v slovenskom rýchliku
Slnko ti farbu pridáva,
kým zapadá
Nesmelý hlások vydávaš,
no je plný priamosti
Pocit, že sem vôbec nepatríš,
ma prepadá
Tvár Vášaryovej a
svetlo hnedé oči
Pohľad na hodinky: "Kedy
sa to skončí?"
Zase ďalší ľudia treba
sa posunúť
Papierovou vreckovkou si očistíš
susedné miesto
...na ďalšiu púť
Vysvetli mi dievča, čo robíš
v slovenskom rýchliku
Toto nie je miesto pre teba,
to dobre vieš
Zrejme cestuješ takýmto spôsobom
viac-menej zo zvyku
Lacné a čisté cestovanie
nikde nenájdeš
Správna vrstva púdra a
tváre dokonalé
Čítaš cestou verše - kniha
pekne v obale
Takmer neskutočne striedmo a
vkusne oblečená
Vôbec nie prehnane si myslím,
že môže sa zdať, že si
...dokonalá žena
Len trocha na zvláštnom mieste
Len trocha na zvláštnom
mieste...
Vysvetli mi dievča, čo hľadáš
v takomto rýchliku
Krčíš sa v kútiku, a pritom viem,
že sa nás nenaplašíš
Dokonale vyzbrojená kopou
papierových vreckoviek
Tak nápadná v šedi tohto sveta dúfam,
že sa v ňom
nestratíš... Aby si mi raz mohla vysvetliť...
Aby si mi raz mohla vysvetliť...
Princeznu ze mlejna som nosil v hlave dosť dlho. Je to jeden z tých bláznivých nápadov, čo prídu a nechcú odísť. Jej rockovo ladený refrén som si prvý raz pobrumkával na električkovej zastávke Lafranconi - to si pamätám. Ubehol ale ešte nejaký ten čas, kým som to hodil na papier. A to sa stalo v Levickej nemocnici na MDD 2001, Zlatka mi nechala výpis zo svojho účtu, nakoľko to bol jediný papier, ktorý mala, takže som písal na jeho rubovú stranu. Zlatke sa táto pesnička páči - prvý raz som jej ju spieval len tak bez gitary v kuchyni s detinským výrazom. Som rád, že sa jej páči. Niekedy mám totiž dojem, že sa jej veľa vecí odo mňa nepáči. A faktom je, že kým píšem tento komentár, žiadnu z pesničiek ako Senec alebo Tvoj modrý plameň som sa jej neodvážil spievať. Asi aj preto Zlatke málo spievam - nemôžem jej zaspievať všetko...
Kristínka malinká - čo ešte nespinká
Pýta si macíka a čaj - a nás ženie na útes zúfalstva na samý kraj
Dievčatko usmiate - keď sa blázniš, nevieš, aké si zlaté
Keď ale nedostaneš to, čo chceš - dupeš, reveš, kričíš, nie je s tebou reč
Kristína od mlyna ty si to spôsobila
Že ma neustále naspäť k tebe ťahá jedna veľká sila
Kristína od mlyna - ty si to spôsobila
Ty si ma nenápadne zmenila
Vídame sa zatiaľ dosť málo - možnože by sa aj viac dalo
O tom však teraz nie je reč - tak či tak musím chodiť preč
Ako si hlavička malá - tak si dobre sama poznala
Kto som, keď ma tak pekne poslúchaš - na moje vysvetlenia dáš
Kristína od mlyna ty si to spôsobila
Že ma neustále naspäť k tebe ťahá jedna veľká sila
Kristína od mlyna - ty si to spôsobila
Ty si ma nenápadne zmenila
Ú-á - mám dojem moja žena milá, že keď na teba príde slabá chvíľa
Ú-á - sa na mňa občas hneváš preto, že s vami nie som poriadne ani cez leto
Ú-á - ty si s ňou vlastne neustále, a ja len zlomok tvojho času - ALE
Ú-á - je to nádherná záhada, ta malá potvora ma aj tak má rada
Kristína od mlyna ty si to spôsobila
Že sa moja hlava za každým malým bábom vždy otočila
Kristína od mlyna - ty si to spôsobila
Ty si ma jednoducho zmenila
Kristína od mlyna ty si to spôsobila
Že ma neustále naspäť k tebe ťahá jedna veľká sila
Kristína od mlyna - ty si to spôsobila
Ty si ma nenápadne zmenila
Koniec zimného semestra v roku 2000 bol dosť hektický a napriek tomu som vtedy veľa času strávil s jednou dievčinou - málokedy však sám. Obvykle som za ňou chodil s kamarátom, s ktorým sa napokon mali dať dokopy. Ono mi to tak nejak bolo aj jasné. Pieseň vznikla tesne po Novom roku 2001 a ospevuje onen pre mňa teplý december (vtedy skutočne bol veľmi teplý december). To som ešte nevedel, že práve na Nový rok (či na Silvestra, to je fuk) sa tí dvaja skutočne dali dokopy. Inak nie som majster na anglické piesne, ale táto sa mi takto v hlave vynorila a ospravedlňujem sa za viaceré neohrabanosti, z ktorých niektoré ale napokon používam skoro až rád (napr. nadmerné that). Pieseň patrí do série Moje malé nevery.
Warm in winter - it's always something special
Warm inside me, inside you
I don't think that for your warm I was a reason
And I just need to say...
Excuse me that I wanna do something bad
Excuse me that I want once to come without my friend
I'm so sorry I know what's the state
And I know I'm a fool
And I know it's late
I don't wanna think about the things that you can think about
It's often misleading and I don't need another doubt
No, no - it's not love, don't worry
Oh I like you and my other feelings also have a name
No, no - it's not love - I hate lies about this
It's so simply called desire
Desire
Excuse me that I wanna do something bad
Excuse me that I want you in my bed
I'm so sorry - but you're my December
I just wish you to borrow my coat once - I promised it to you
I just wish to have a chance to massage your back - although you don't promise this
I hope that you will sit on me again at Slavín... may be the winter will help me
But I know the state... but I keep dreaming
The things are so easy, but it's not easy to fight with them
Sometimes everybody needs to be down to know when he is up...
No, no - it's not love, don't worry
Oh I like you and my other feelings also have a name
No, no - it's not love - I hate lies about this
It's so simply called desire
It's so simply called desire
Desire
Zlatke - svojej žene - zavše napíšem pesničku, ako je napríklad Naťahovačka. To sú milé pesničky. Na druhej strane sú potom pesničky, ako je táto. Ja ju mám osobne veľmi rád. Síce sa prakticky nerýmuje a používam v nej aj krkolomné slová, ale o mojom pohľade na náš vzťah hovorí veľa. Najmä v tomto období, kedy to ani pre jedného nebolo ľahké. Pieseň vznikla začiatkom roku 2001, každopádne ale po Decembri a Naťahovačke.
Občas to vyzerá, že ťa nemám rád, že ťa nechcem
Že vôbec netúžim prísť domov skôr
Že iba pracujem, študujem, programujem, čítam a hlavne vymýšľam
Tisíc dôvodov, prečo prísť neskôr a odísť skôr
Občas si spomeň na moje slová alebo pesničky
Taká Medzizastávka je celkom reprezentatívny kus
Pieseň ma síce neospravedlní, to by som ani nechcel, ale pochop
Aké je to byť stále spolu, iba spolu - však to niekedy sama so sebou skús
Ja viem, že mám doma aj krásnu dcéru
Je prosto úžasná a k tomu všetkému aj objektívne dobrá
No napriek tomu jej máš občas plné zuby
A toto občas sa zvoľna mení v stále a ty bývaš zlá
Teraz si predstav, že ona si ty a ty som ja
Také malé garde, keď ona ťa stále chce a ty jej máš dosť... ale
Ja nie som matka a ty nie si dieťa - ja som muž a ty si moja žena
Ktorá dobre vie, že to s ňou vydržím aj viac ako jeden víkend
Občas sa ti zdá, že nemám ťa rád, ale to je hlúposť
Som trochu sebecký, no chýbaš mi a často prichádzam skôr než musím
Keď mi však diktuješ, prikazuješ, vyčítaš, tak sa bojím, utekám
Mám ťa rád usmiatu, veselú, hoci unavenú - a to sa dá
To sa dá - to sa aj so mnou dá, to sa dá - to sa aj so mnou dá
To sa dá - to sa aj so mnou dá-dá-dá-dá, to sa dá - to sa aj so mnou dá
Ja viem, že mám doma aj krásnu dcéru
Je prosto úžasná a k tomu všetkému aj objektívne dobrá
No napriek tomu jej máš občas plné zuby
A toto občas sa zvoľna mení v stále a ty bývaš zlá
Aj ty občas bývaš zlá
To sa poddá, však ty si silná, tak sa usmej, to sa dá, hoci občas zlá nálada na teba sadá
To sa poddá, však ty si silná, tak sa usmej, to sa dá, hoci občas zlá nálada na teba sadá
To sa dá - to sa aj so mnou dá, to sa dá - to sa aj so mnou dá
To sa dá - to sa aj so mnou dá-dá-dá-dá, to sa dá - to sa aj so mnou dá
Marec 2001, písané ešte v "ten večer".
Nič v zlom, obaja sme si užili,
a máme šancu to zúročiť,
tri roky sme sa snažili
stretávať sa aspoň občas.
Pre tých pár chvíľ mojich spievaniek,
pre pár chvíľ tvojej záhadnosti,
nechal som všetkého a vydal sa na stretnutie,
čo vždy bolo o úprimnosti.
Teraz viem, čo znamená "keby",
a vedel som to už skôr - v tvojom prípade.
Ale vieš, že nik z nás nemože za to,
aké vlaky sme si vybrali vtedy.
Ten môj je veľmi dlhý,
a nemôžem a nechcem ho nechať kvôli skvelej nálade.
Tebe sa zastávky a prestupy nevyhli,
napriek tomu snáď tvoj osud nie je taký bledý...
Vravela si, že nechceš meniť nič,
dnes sa mi však zdalo, že sa ti to páčiť mohlo,
nemal som ťa ale púšťať, mali sme tam ostať stáť,
teraz neviem, kedy sa čo v tebe pohlo.
Sekli sme sa o tri roky, vieš to?
Tri skvelé roky, ktoré nemôžme ľutovať.
Tri roky, kedy sme sa snažili
stretnúť sa aspoň raz za čas.
Pre pár chvíľ tvojej záhadnosti,
dobre si pamätám tento náš začiatok.
Myslíš, že len to a časová vzácnosť
robili z našich stretnutí náš osobný sviatok?
Vravela si, že nechceš meniť nič,
a súčasne, že sa vývoja nebojíš, a že neviem, čo chceš.
Pripadám si ako blázonko, máš pravdu - neviem...
Neviem, neviem... neviem, čo chceš - no čokoľvek smieš.
Kráska s jamkami na lícach, a s orieškovými očami.
Nevieš, čo so mnou robíš, a asi nevieš ako dlho to už trvá.
Možno by som aj ja mal vedieť, ako na teba pôsobím.
No o vplyvu iných mi povieš viac... a to mi v tejto chvíli srdce trhá.
Dobre vieš, že mojím šťastím aj tvoje šťastie je,
skutočne neviem, či to potrebujem vedieť pre seba, ale asi hej,
mám svoje slabosti, ty o nich vieš, a práve keď sa slová nezdajú dôležité,
vtedy ich od teba potrebujem najviac, ty možno všetko vieš, ale ja nie!
Zažil som nejeden prípad, kedy takýto zlom rozbil pár.
Seba sa nebojím, a teba vlastne tiež nie, aj keď neviem...
Pripravila si mi záhadu a držíš ma v nej, darí sa ti.
Pýtaš sa čím? Netušíš prečo? Kľudne ti to poviem:
Viem, že Slavín je záhadné miesto - a dokáže rozhýbať aj mňa.
Ale potom si na pohľad ochladla - a tvoje vnútro proste nevidím.
A na druhú stranu si premrznutá nechala odísť tri deväťdesiat trojky.
Nikdy som ťa nevidel tak... pohnutú? A neviem či ešte uvidím.
Odpoveď na otázky je občas dôležitá,
však tak či tak sme v tom snáď stále dvaja.
Nie každý úsmev má také krásne jamky,
ale dnes som sa ho skutočne skôr bál.
Nie raz to bolo to posledné, čo som na dievčati videl,
ale ty si snáď z iného kraja...
Z iného cesta... a tak len sedím, čakám, píšem...
A neviem, čo by som za to dal...
A neviem, čo by som za to dal...
Byť tak s tebou...
Byť tak s tebou...
Byť tak s tebou a byť zase samým sebou...
Objatie za nič nemôže...
Objatie za nič nemôže...
Myslel som že ti pomôže... že nám pomôže...
Šťastný a pritom nešťastný...
Šťastný a pritom nešťastný...
Neviem, či toto boli tvoje sny... ako to boli moje sny...
Byť tak s tebou...
Byť tak s tebou...
Byť tak s tebou a byť zase samým sebou...
Túto pieseň som napísal v novembri 2001 a stalo sa to presne tak, ako to v tej pesničke je. Prišiel som do internátneho bufetu a postavil sa za dievča a premýšľam, či to je Ona. Bola to Ona. Prišiel som na izbu, kopla ma múza a bolo to tu... Pesničku zaraďujem do série Moje malé nevery.
Stojím v rade za tebou, pozorujem tvoje vlasy
Bolo fajn vídať ich častejšie, boli to krásne časy
Potrebujem vidieť tvoju tvár
Si to naozaj ty? No tak obzri sa...
Bol by to pre mňa nádherný dar
Že si ale niekto iný - bojím sa...
Nikdy nezabudnem na niekoľko nocí
Ty moja obeť prvých gitarových sól
Aj keď sa to nezdá mám na teba pár vecí
Obávam sa ale, že ich neviem dať do slov
Ooooouuu...
Dievča, keď si blízko, takmer stratím zábrany
Bol som aspoň trikrát do teba zamilovaný
Chcem zase vidieť tvoju tvár
Tak, prosím, zdvihni ku mne svoje oči
Bude to pre mňa krásny dar
Nenápadne sa mi hlava točí
Nikdy nezabudnem na niekoľko nocí
Nekonečné rozhovory, potom spánok plný pekných snov
Keď to mám dnes zhrnúť, mám na teba dve veci
Chýbaš mi - mám ťa rád - viac neviem dať do slov
Toto je v mnohom zvláštna pesnička. Po prvé - nie je ani zďaleka tak úderná, ako je pred ňou napísaná Prečo - takže ide o umelecký útlm. Na druhú stranu je to pesnička, kde spomínam osobu, na ktorú majú ľudia dosť rozporuplné názory. Skutočne to bolo presne tak, ako píšem. Čítal som Plzákovu Jak dál?, práve niekde o tom, ako sa zaručene dvaja ľudia nemajú rozprávať - a vedľa mi istá dvojica rozohrávala názornú ukážku. Predvádzala sa najmä žena. Nechať na seba toľko nasypať - myslel som si, že to neznesiem. Ale keby som mal brať všetko doslovne, tak už dávno požiadam o rozvod. Život je raz taký - ľudia sme raz tiež takí... A podľa mňa je to škoda. (PS: Oni sa nerozišli, nie vtedy - raz som ich stretol v Lacinke.)
Nie je celkom dobré a vôbec nie správne
spievať slová iných - iba citovať
Napadá ma ale toľko z cudzích kníh
tých, čo pomáhali mi môj názor formovať
Sorry, že si beriem na mušku vás dvoch
Teba, dievča s románom "Když láska vyprchá"
a Teba, mládenec so záhradou a stromčekmi...
Ty - vyprchaná láska - nepoznám tvojho priateľa
Len mlčí a viem, že sa ti nepáčia jeho plány na víkendy
Ale ty tu teraz predvádzaš proste niečo neskutočné
Dozvedám sa, že je chudák, že mu na tebe nezáleží,
kým tebe záleží len na jeho záležaní
Niekde som počul, vraj "plač je vydieranie"...
Nie je to celkom tak, ale nič ním nezmeníš
Raz sa ti to vráti - a ty vytkneš mu to zas a znova
Len dúfam, že pri tom nebudem, lebo vo mne aj krv spení
A ďalej máš len šťastie, že ostatné
...sa do veršov nevojde
Je to irónia osudu, že sa chcete rozísť práve teraz
Keď si vedľa vás čítam knihu o manželstve
Pán Plzák - to je kapacita - a nebyť v kupé také dusno
Odporúčim vám ju - nežite v nepriateľstve
Ty - vyprchaná láska - nepoznám tvojho priateľa
Len mlčí a viem, že sa ti nepáčia jeho plány na víkendy
Ale ty tu teraz predvádzaš proste niečo neskutočné
Dozvedám sa, že je chudák, že mu na tebe nezáleží,
kým tebe záleží len na jeho záležaní
Niekde som počul, vraj "plač je vydieranie"...
Je to tak! A všetko, čo ním zmeníš...
sa ti raz vráti - a ty vytkneš mu to zas a znova
Len dúfam, že pri tom nebudem, lebo vo mne aj krv spení
A ďalej máš len šťastie, dievča, že ostatné
...sa do veršov nevojde
Január 2002. Séria Moje malé nevery. Mám rád modrú farbu a mám rád ľudí, s ktorými vidím svet namodro. Dalo by sa hovoriť o modrých okuliaroch, ale nie je to o tom, čo človek vidí. Toto je modrá farba, ktorú človek viac cíti ako vidí. Viac k tomu neviem povedať.
Milujem ten pocit závratí
Keď cítim v bruchu drobné šteklenie
Dúfam, že to skončí v objatí
Zmizne neistota - zmizne trápenie
Šteklenie, ktoré narastá aj pár hodín
Som skrátka z tých pomalých - veď vieš
Raz sa ti ale kolo krku hodím
Do tej doby ma ďalej podpichovať smieš
Kedysi dávno si bola iba vitrínkový sen
Dnes si ma prekvapila nečakal som tento deň
Zrazu je tu krásne dobrodružstvo, ktoré ma veľmi láka
Jedno moje Ja neúspech nepripúšťa - druhé sa ho ľaká
A potom je tu zvláštny pocit závratí
Keď prvé Ja vyhráva nad druhým - malým a neistým
Po bitke však budem až v tvojom objatí
Bozkami a nehou sa očistím...
...od všetkých strachov a neistôt,
zabudnem snáď, že možno robím aj niečo zlé,
to všetko vo mne zakryje tvoj modrý plameň,
všetko zakryje tvoj modrý plameň...
Kedysi dávno si bola iba vitrínkový
sen
Dnes si ma prekvapila - hoci som vlastne čakal len
na tento deň
Zrazu je tu krásne dobrodružstvo,
ktoré ma veľmi láka
Jedno moje Ja neúspech nepripúšťa - druhé
sa ho ľaká
A potom je tu zvláštny pocit - krásny
pocit závratí
Keď prvé Ja vyhráva nad tým druhým
- malým a neistým
Po bitke však budem, až budem ležať
s tebou v objatí
Potom sa bozkami a nehou očistím...
...od všetkých strachov a neistôt,
zabudnem snáď, že možno robím aj niečo trochu zlé,
to všetko vo mne zakryje tvoj modrý plameň...
Prežiari môj deň
Rozbije vitrínu - ostane len sen
A ten sa naplní - cítim, že dýcham preň
Pre tvoj modrý plameň
Tvoj modrý plameň
Tvoj modrý plameň
Tvoj modrý plameň
Pieseň som začal písať v ten istý deň, kedy sa odohrala Sekli sme sa o tri roky. Pieseň je písaná Zlatke. Vlastne som ju začal písať ako istú formu ľútosti nad tým, čo bolo a čo už nie je. A aj ako útechu za "psie kusy", ktoré som stváral (a stváram). Iróniou osudu sa ten deň stalo, čo sa stalo. A Slavín bol dopísaný neskôr. A je to pre mňa smutná pieseň, čo sa Zlatky týka. A magická, čo sa týka Slavínu samotného.
Nie raz som ti hovoril: "It's a mystery place."
Je to tak... často tam až počujem búchať srdce toho druhého.
A aj v zime tu ľudia vydržia nehorázne dlho...
Vietor jej čechral vlasy, zima ju tiahla k nemu a ona nevedela, ako sa to skončí
Pamätáš, láska, na zelené vlny? Ako sa leskli na asfalte po daždi
Snáď si pamätá, ako jej prvý raz zaliezol pod sukňu - a bolo mu tam teplo
Dnes to už je história - a pre nás dvoch už asi bude navždy
Milujem to miesto pre nádherné chvíle
Pre všetky chvíle, ktoré sú mi veľmi milé
Nehľadaj v tom večnosť, tu sa veci začínajú
No Slavín nemôže za to, ako dopadajú...
Boli sme tam všetci, sedeli sme na tráve a počúvali, čo som na gitare hral
Chýbala si mi tam ty, možno by si nezapadla - aj tak by som ťa tam rád videl
Nakoniec si sa stala mojou ženou - a ja som sa z lásky k tebe tvojím mužom stal
Sme trochu odlišní, no máme čosi spoločné - dieťatko, víkendy, spoločný údel
Dlho sme neboli tam, kde láska vravela nám
Že život sú len chvíľky, a je ich celé more
Teraz tu sedím, premýšľam, nerád chodím na Slavín sám
Teším sa, keď ruku v ruke výdeme zas hore
Milujem to miesto pre nádherné chvíle
Pre všetky chvíle, ktoré sú mi veľmi milé
Nehľadaj v tom večnosť, tu sa veci začínajú
No Slavín nemôže za to, ako dopadajú...
Túto pieseň som napísal vo vlaku - na dva razy. Najprv prvé dve verses, potom tretiu a refrény (o nejaký ten týždeň neskôr). Vždy som sa chopil pera, keď som videl tie jazerá... Je to vlastne najmladšia pesnička na albume - vznikla v apríli 2002. Ťažko popierať, že je to ďalšia Moja malá nevera, a rovnako tak ťažko je k nej napísať čokoľvek na doplnenie. Takže Senec.
Keď prechádzam tým mestom, nie
som si istý sám sebou,
či nechcem viesť ešte jeden tajný
život niekde s tebou
V takej chvíli zdá sa mi, že
ak skončím s tebou v posteli
bude to len kvapôčka mojej
veľkej nevery.
Ťažko ťa je stretnúť - ťažko nechať
odísť
A keď sme už spolu, vraj zraňujeme
iných
Prečo nie sú city pre nás všetkých
ľahšie
Chcel by som ťa objať bez pocitu viny
Keď prechádzam tým mestom, myslím
na jazerné príšery,
čo ťa raz unesú z tohto sveta, keď
sa príjemne zvečerí
Niekedy by som aj ja chcel byť takou
jazernou príšerou,
myslím, že by to dobre ladilo, s
celou našou neverou.
Ťažko ťa je stretnúť - ešte ťažšie
nechať odísť
A keď sme už spolu, nechtiac zraňujeme
iných
Prečo nie sú city pre nás všetkých
ľahšie
Chcem ťa teraz objať - necítim sa
vinný...
Raz, keď budem veľký, viem, ako
miniem prvý milión
Kúpim si ťažký bager skôr, ako
si postavím dom
Na záhrade v štrku si vyhĺbim vlastné
senecké jazerá
A keď mi bude veľmi smutno, na malé
vlnky sa tam budem chodiť pozerať
Spôsob, akým toto dievča ovplyvnilo môj život je podľa mňa aj pre ňu nepredstaviteľný. Jej priezvisko sa prvý raz v mojom živote objavovalo oveľa skôr, ako v ôsmej triede, kedy ma úplne prevalcovala svojím ľudským ja. A napokon - bolo to dievča - to som si nemohol nevšimnúť. Hm. Vďaka nej viem, čo je Valentín (1993) - a tam to vlastne začalo. Chodili sme spolu päť mesiacov a ja som jej nedal ani jeden bozk. Sám neviem, ako sa to (ne)stalo, lebo na to aj boli šance. Potom sme sa rozišli (aj keď som nechcel, ale to je teraz nepodstatné). Ďalej sa dialo to, čo je aj v piesni ako tak spomenuté. A potom - už po napísaní - to prišlo. Lacinka, nejaký október 2001, či čo to bolo. Prišla, pobozkala toho svojho (manžela asi už) a zrazu sa naše oči stretli. V tej chvíli som bol nejak pripravený, a napokon - nebolo kam utiecť. Práve som sa napchával Slanou päťkou, keď sme sa na seba (konečne súčasne) pozreli druhý raz - a ona sa usmiala a kývla mi hlavou na pozdrav. Čosi som zamumlal a v jednej časti mojej duše začal nový život. Je to nepochopiteľné, čo všetko dokáže jedna vec... nevyriešený problém. Mohol by som o tom písať ešte ďalšie stránky, ale radšej poďme na vec. (27. 4. 2001)
Kristína - pamätáš sa na jedného nesmelého chlapca
Čo dlho váhal, nezalieval, nestaral sa...
Bola si v mojom živote asi posledná, pri ktorej som dlho prešlapoval
Keď som sa dnes dozvedel, že sa vydávaš - aj by som skolaboval
...keby som to nestihol už pred tebou
Kristína - vidíš, vidíš, ako ten čas letí?
Už je to vlastne osem rokov - už by to malo byť preč - nemyslíš?
Prečo potom, keď ta vidím, trasú sa mi kolená?
Mám chuť sa skryť, nechcem ti kaziť smiech, a moja duša schúlená
...sa pýta, či to už fakt mám za sebou
Viem, bol som nemožný, málo som chcel
Dať ti, čo si chcela, som akosi nevedel
Povedz mi ale dievča, povedz mi dievča...
...či to bolo také strašné
Kristína - občas na teba myslím - to je jasné
Keď dievčaťu vravím: "Prosím ťa, nepál mosty!" Hovorím jasnou rečou
Keď píšem pesničku ako Telefón, texty o neistote a podobné básne
Neurobím takú chybu dvakráť - a dobre viem už prečo - rozísť sa nevadí
...ale o priateľov nerád prichádzam
Imidž je na nič - úprimnosť, to je moje
Mám dojem, že už vtedy som bol taký
A tak snáď mi teraz uveríš, keď poviem
Že hoci ľúto mi je našeho rozchodu
Život sa hýbe ďalej - asi si vedela, čo robíš,
...keď si sa z môjho sveta stratila
Máš vlastne jedno veľké šťastie ... jedno veľké šťastie
...že si to so mnou skončila
Ja viem, že je to nezmysel, ale nemôžem si pomôcť
Raz by som sa s tebou ešte stretnúť chcel
Tento motív vznikol umelo na pár akordov, ktoré ma napadli len tak pri hraní sa na gitare. Vedel by som ale, komu ho venovať, keby ovšem dotyčná nemala už tak dosť piesní. Apríl 2002.
Boli sme mladí,
behali sme a skákali,
je to tak dávno...
A predsa je to ako včera.
Plniť si sny bolo tak ľahké,
dnes ostáva mi len túžba a viera...
Ohhhhh, oh!
Ohhhhh, oh, oh!
Usmej sa na mňa,
nech z teba vidím aspoň tieň
toho, čo bolo...
Toho, čo dnes už nemôžeme.
Všetko je vážne, tvoj dotyk bolí -
zároveň aj hreje - to my dvaja vieme...
Ohhhhh, oh!
Ohhhhh, oh!
Ohhhhh, oh!
Ohhhhh, oh, oh!
Živá voda vznikla mojím obľúbeným spôsobom. Mal som čas a flákal som sa mestom na nejaké stretnutie, či čo. Mrholilo, počasie nebolo celkom fajn. Ale mne v ňom po chvíli bolo "vlastne dobre". Hudba vznikla spolu s nosnou časťou textu. Výsledok som si zapísal v Lacinke, kde sa stretnutie odohrávalo - bolo to práve v ten deň, kedy som sa vyrovnal s Kristínou. Náhoda...
Mokré mesto... živá voda...
Kráčam sám, premýšľam, na čo mi je sloboda
Keď mi ju nemá kto poskytnúť, keď viem
Že bez teba aj tak nemôžem robiť to, čo chcem
Zdiaľky to vyzerá, že si stačím celkom sám
Ja si však stačím, len keď ťa vedľa seba mám
Dúfam, že práve k tebe vedie táto cesta
Bez teba totiž nemám nikde miesta... hmmm...
Mokré mesto...
živá voda...
Mokré mesto a voda, ktorá na mňa dýcha
Kráčam sám, myslím na teba, pri srdci ma pichá
Túlam sa plným živým mestom
Myšlienka na isté veci nemá u mňa miesto
Usmievam sa síce smútkom statočným
Ale je to iba prázdne gesto
Je vlastne dobre v tomto tichom počasí
Drobnučké živé kvapky padajú mi na vlasy
Stretávam len neznámych ľudí z tohto mesta
A verím, že práve k tebe vedie táto cesta
Vyletím...
A rozkvitnem...
Budem to zas ja,
keď ťa stretnem...
Dnes som sám...
Ale snáď už viem...
Ako sa so svojou
neistotou pobijem...
Živé mesto... plné mokrých ulíc plných mokrých ľudí
Stretnutie známej tváre ma zo sna o tebe budí
Prečo tu aj dnes nemôžem byť s tebou?
Už som príliš dlho sám so sebou
Prečo na mňa stále padá mokrý smútok?
Prečo aj dnes nie je jasné nebo?
Je vlastne dobre v tomto tichom počasí
Drobnučké živé kvapky padajú mi na vlasy
Stretávam len neznámych ľudí z tohto mesta
A verím, že práve k tebe vedie táto cesta
Vyletím...
A potom rozkvitnem...
Budem to zas ja,
keď ťa stretnem...
Dnes som sám...
Ale už zajtra ti poviem...
Ako ťa milujem...
Ako ťa milujem...
Ako ťa milujem...
To som bol veľmi nahnevaný. Ide o nejaký marec 2002, tuším.
Výluka v duši,
autobus kdesi v buši,
som v tom až po uši,
čo z toho bude tuší...
snáď len Boh
Čo sa má stať, sa stane,
život beží po hrane,
všetky zlé veci už sú dané,
zízam na vlastné prázdne dlane....
to chce dvoch!
Stalo sa, čo sa stalo,
oboch nás to trochu vzalo,
jedno zlé slovo druhé bralo,
pritom možno stačilo...
tak málo
Priemerná katastrofa nechodí po svete nikdy sama
Nielen, že som odišiel, dokonca som ti neumyl ani riady
Vlak od teba mi mešká, výluka na trati, samá dráma
Včera som možno vedel, dnes však nie - dnes mi nie je rady
Táto pieseň vznikla v letnom semestri 2001 - a z textu je ľahké zistiť, že vznikla vo vlaku. Patrí k mojím najobľúbenejším pesničkám na albume a osobne ju považujem za možno najsilnejší kus. Najmä záverečnými otázkami som sa trochu vrátil do obdobia svojej tvorby, kedy som proste nebol spokojný s tým, ako sa my ľudia k sebe máme. A ako vidno - stále nie som.
Sedíme, sedíme vo vláčiku
Hľadíme, hľadíme kade-tade šikmo,
aby sa nám náhodou nestretli oči
Sedíme, sedíme oproti sebe
Hľadíme, hľadíme kade-tade povedľa
a dúfame, že sa náš pohľad rovno nestočí
Mám sto chutí presadnúť si a poobzerať tú, čo teraz sedí vedľa mňa
Tuším ale, že sám neviem, či to nie je horší nápad ako jednoduché otočenie hlavy
Ako každý dobrý študent - so zvýrazňovačom sa učí na skúšku budúceho dňa
Nevymýšľa divné piesne, ale to je celkom bežné - nech každý robí len to, čo ho baví
Pýtaš sa, pýtaš, prečo moje piesne sú v poslednom čase iba o vlakoch
Príbeh je vlakový, atmosféra vlaková, pesnička sa nechce vznášať v oblakoch
Je to prosto o nás, obyčajných ľuďoch, vlak tu má len epizódnu úlohu
Vo vlaku mám voľný čas - a ja keď nespím a nerobím, tak píšem,
lebo potrebujem občas zmeniť svoju vnútornú polohu!
Vráťme sa však do kupé k tej kočke, čo keď presadnem si, ma asi zabije
Mám totiž jednu malú chybu, že okrem očí rád pozorujem pekné ženské partie
Ľudia si berú veci asi príliš osobne, keď sa ktosi pozrie, čosi povie, niečo želá
Sám som už trochu nakazený, ale vadí mi, že nemožno chcieť trochu viac - či rovno veľa
Prečo mám výčitky, prečo musím ísť do rozpakov,
prečo myšlienka na priamy pohľad sa mi javí byť tak smelá?
Prečo sa nemôžme dlhšie dívať do očí,
poobzerať oblečenie, vlasy, prsia, stavbu tela?
Prečo je ťažké neznámeho skrátka osloviť -
taká skutočnosť je na nás asi až príliš skvelá!
Oooooou, oou, oou, oooouuuu
Je nás asi príliš veľa
Je nás asi príliš veľa
A ľudí málo
Hoci som album uzavrel už skôr, napokon až v nedeľu 12. mája 2002 som napísal tento záver. Napadlo ma, že Prečo nekončí tak, ako by som chcel ukončiť album. Dúfam, že nešlo o skutočne posledný vlak. A dúfam, že ešte nejednu búrku preletím bez stopy na duši.
Zo západu sa na nás valí čierny mrak
V ústrety nemu ma vezie môj posledný vlak
Cez búrku rýchlo preletím bez stopy na duši
A moje šaty... na západe nové slnko osuší