Predchádzajúca stránka: Obsah, úvod
Jon Anderson & Vangelis: There's a Road
28/7
Oblaky sa kopili jeden na druhom, len občas ich narušovala trhlina,
ktorou práve zapadajúce slnko pohotovo posielalo život na lesy hôr niekde v
strednom horizonte. Mám rád takéto oblaky, nie je to tá anonymná šeď olovenej
oblohy. Tá nás však pri tvári, ktorú nám obloha ukazuje, isto onedlho prepadne.
Nebo hralo všetkými možnými farbami a badateľne tmavlo.
Aj vo vnútri autobusu sa všetko ponáralo do intímneho šera, vodič nerozsvecoval
ani na zastávkach, ktorých ale ako expres neabsolvoval veľa. Krajinka sa predo
mnou hojdala v závislosti na kvalite cesty, po ktorej sme uháňali - a tá bola
mizivá. A že sedíme vzadu, kde to húpe najviac, ani som sa nečudoval, keď
Barbora za tú chvíľu zaspala. Isto ju ukolísal aj monotónny zvuk motora.
Oprel som si hlavu o Barborinu, tá si ju opierala o moje rameno, a zase mi
napadla otázka, na ktorú som isto vždy poznal odpoveď. Prečo som tu? A čo tu
robím? Nech sa deje, čo chce, je isté, že by mi nevadilo, trvať to tak večne.
Ak viem, že práve teraz som šťastný, nechýba mi vôbec nič. Je mi
fantasticky...
Na ceste, ktorej pánmi sme len my dvaja - najšťastnejší jedinci ľudského
pokolenia. Šťastní sme a šťastní budeme, kým sa na to cítime. Ak nič iné, tak
to dievča na mojom ramene je zárukou môjho neuveriteľného šťastia. Isto by som
tu nebol, nestretnúť ju - dáva tomuto bláznivému podniku šťavu, akú žiadny
podobne komorný príbeh nikdy nemohol mať.
Ak si človek celý život opakuje, "toto sú najšťastnejšie roky môjho života",
nemôže si žiť zle a na okolí záleží pramálo. Na druhej strane si často vravím,
ako ten čas letí, a som len zvedavý, čo si budem vravieť v sedemdesiatke. Ale
práve tento štýl môjho myslenia mi dáva záruku, že si život vychutnám bez
ohľadu na vždy zaručene dobre mienené rady okolia.
Cestovanie autobusom bolo pre mňa vždy niečím zaujímavé. Keď som si sadol k
nejakému človeku, začal som si predstavovať, kto to je. Vymýšľal som si malý
príbeh so zložitou zápletkou, ktorá mala isté osobné dobrodružstvo. Niektorí
ľudia boli zlí, iní zase dobrí, podľa toho, ako sa mi ten ktorý človek rátal
(väčšinou od pohľadu). Autobus mi pripadá byť trochu indiskrétny a to je to, čo
sa mi na ňom páči. A je pre mňa mäkší za jazdy.
U vlaku (ktorý tiež využívam pomerne často) je tomu naopak. Aj interiéry
našich vlakov mi prídu "tvrdšie" ako autobusy. V druhej triede sa výnimočne
stane, že sa zveziem vozňom, ktorý má osemmiestne kupé. Vtedy je cesta vlakom
ešte viac indiskrétna ako cesta autobusom.
Ale viac ako na prostriedku mi záleží na čase cestovania. Rád cestujem večer
alebo v noci. Za tmy. S priateľom na blízku. Vtedy sa krásne vedú reči o
všetkom možnom. Práve v takej chvíli rozhovor väčšinou najviac odhaľuje
osobnosť toho druhého.
Aj keď sme sa kedysi na sídlisku bavili s dievčatami vo vchodoch (a dával som
prednosť "duelom" pred skupinovými akciami), preferoval som prítmie. Vtedy
totiž človek začne viac vnímať hlas toho druhého a nedbá toľko jeho výzoru. Je
samozrejmé, že u priateľov to tak je bežne, ale je krásne si predstavovať, ako
sa ten druhý v daný moment tvári, nechať odpočinúť zraku a rozbiehať svoju
fantáziu na námet hovoreného.
Na sídlisku (aj keď to slovo ma nezaplavuje príjemnými pocitmi) bolo fajn, lebo
som mal okolo seba pár správnych ľudí, ktorí mi vždy mali čo dať. So
spomienkami na nedávnu dobu, keď som ešte býval na Slovensku, som sa už ale
pomaly začal prepadávať do snov úplne iného charakteru...
... Všetko zrazu bolo akési hmlisté. Ktosi ma pevne chytil a kamsi vliekol.
Krátko na to som sa ocitol v miestnosti, ktorej tmavosť mi nedovoľovala vidieť
toho práve veľa. Mal som strach ako nikdy v živote, ale nemohol som sa voči
nemu brániť. Pripadalo mi, že ak by som sa bránil, porušil by som pravidlá
akejsi hry.
"Ak sa ti to podarí," ozval sa akýsi hlas, "si voľný..." Hlas nepripúšťajúci
prevahu súpera. Objavil sa tu stôl s akýmisi krabicami, nič tu nebolo isté...
Vedel som však hneď, čo robiť. Vedel som to naisto, stačí, aby tie krabice
zmizli. Napadlo ma, že som to isto už niekde zažil.
Pustil som sa do práce. Spôsob si už ani tak dobre nepamätám, ale išlo to fajn.
Strach sa stratil... Vrátil sa zase, keď som mal odbaviť predposlednú. Teraz to
predsa nemôže sklamať...
Zrazu sa všade naokolo ozvalo syčanie a ja som vedel, že je koniec. Ako dobre
podťatá veža z kociek sa zhrútilo celé moje sebavedomie, akokoľvek bolo malé.
Nemal som sa čoho chytiť, nebolo tu nič, nič konkrétne - okrem jednej veci. Tá
tu zostala vo veľmi konkrétnej podobe. Zostal tu strach...
Ak čosi naozaj neznášam, je to isto strhnutie sa zo spánku. A toto bolo
veľmi intenzívne. Dvere autobusu sa medzitým so syčaním pneumatického systému
dovreli. Taká prkotina! ...dvere autobusu... Zaspávajúce okolie sa pohoršovalo
nad mojimi prudkými reakciami, a aj keď ma nevideli, isto si ma podozrivo
premeriavali.
"Čo sa stalo?" spýtala sa prebudivšia sa Barbora.
"Prepáč," zašepkal som. Aj v úplnej tme som si všimol, že mala líce zamazané od
čokolády... a v očiach odlesk hviezd. Tých, ktoré ešte chystajúci sa dážď
nestihol zakryť svojimi oblakmi. V tej tme bola ešte krajšia ako kedykoľvek
predtým, ale verím tomu, že táto myšlienka ma pri nej napadne často. Nie prvý
raz je krajšia ako kedykoľvek predtým.
Barbora sa na mňa pozerala, ako keby mi chcela preniknúť do najhlbšieho kúta
mojej mysle. Vyzerala famózne, vlasy všetko, len nie učesané, a práve o to bola
krajšia. Zbožňujem prirodzenú krásu - čím myslím krásu neumelú.
Asi som veľký idealista, ale myslím si, že aj takéto chvíle majú svoju veľkosť
- o ich nádhere ani nehovoriac. Byť na cestách s takou kočkou, akou Barbora
isto je, bolo kedysi mojím snom. A čo ak aj teraz len snívam? Na to je ale
potom teplo jej tela až moc skutočné.
Som úplne celý zamilovaný. Do Barbory, do tejto chvíle a vôbec teraz hoci aj do
celého sveta. Na túto mikroskopickú krásu života sa zabúda, aspoň mne sa zdá,
že málokto vie precítiť nádheru takéhoto momentu. A ona sa na mňa stále pozerá
s tou naivnou hravosťou v očiach a za chvíľu sa ma isto spýta: "Na čo myslíš?"
Nasledujúca kapitola: The Ecstasy Of Flight (I Love the Night)