Táto úvodná stránka obsahuje v prvom rade obsah. Ten je ale komentovaný Barborou, s ktorou som kedysi dávno svoju Cestu absolvoval. Isto nebudete rozumieť niektorým komentárom pri obsahu - nie je šanca, kým ste Cestu nečítali. Nevadí, treba sa do nej pustiť rad radom, je to jeden príbeh a nie je zase tak strašne dlhý. Pesničky, ktoré sprevádzajú jednotlivé kapitoly dávajú dohromady asi dvojhodinový playlist, rovnako dlhý by bol film podľa tejto poviedky. A rovnako tak je možné za dve hodiny poviedku prečítať. Držím palce...
Richard Richter
Úvodom by som sa chcela trochu brániť voči všetkým "nařčením", ktoré sa tu
na moju adresu objavia [márne, nepomôže ti to - pozn. red.]. Zďaleka nie som
taká svetová [si], ako si o mne Riško myslí. A otázku jeho svetovosti tu radšej
rozvíjať nebudem, lebo by ju zaručene čoskoro vyškrtol on [mohla si ;-)]. :-)))
Tento drobný úvod, ako aj moje poznámky v obsahu som véééľmi rada napísala na
Rišov podnet, našťastie už aj do Michaloviec dorazil internet [veľmi dobre].
:-) A tak sa zavše spolu vidíme - nevidíme.
Som rada, že v Ceste nakoniec ide o viac, než len o mňa a o neho, tak som to
chcela, neverila som, že by to napísať mohol, aj keď som si to od začiatku
tajne želala [nie až tak celkom tajne po tom, čo si zistila, že mám vlohy
;-)]. Sama neviem, ako sa bude vynímať v internetovej podobe, ale snáď sa
typografické kvality môjho cestovného hrdinu prejavia aj tu. Druhá vec je, že
stránky (najmä takáto 200KB) sa málokedy čítajú, ale dúfam, že Cestu si
vychutná nejeden človek (málokto ľutoval). Nebudem sa ďalej rozpisovať,
poďme k obsahu...
Ešte než bude obrátený prvý list...
Tažko povedať, čo je na nasledujúcom príbehu pravdivé a čo už je úplne
vymyslené. Ťažko povedať, či sa tento príbeh odohral alebo nie. Ja si totiž na
všetky detaily svojej Cesty nespomínam úplne stopercentne. Ale Barboru si
vybavujem veľmi dokonale. Myslím, že na nasledujúcich stránkach sa mi ju ani
nepodarí vykresliť v jej plnej kráse. Ale aj tak, ako je opísaná, je Barbora
pravdivá...
Občas som nejakú situáciu opísal inak, než sa skutočne stala. Ale viem, že na
kvalitu obrazu majú tieto defekty len malý vplyv. Trošku som idealizoval... ako
Barboru, tak aj seba. Ani dnes nezahrám na gitare to, čo v príbehu hrám bez
problémov... A Barbora? Keď už nič iného, je v skutočnosti minimálne o čosi
menej "vitrínková", než ako som ju opísal. Ale o to krajšia. Čo vlastne platí o
celom príbehu...
Nedá sa mu veriť do podrobností... navyše som občas prikrášľoval. V skutočnosti
to bolo menej neuveriteľné. Ani všetky opísané (a nepomenované) miesta
nejestvujú. Ale lyrika a nádhera jednotlivých chvíľ bola zase naproti tomu
doslova hmatateľnejšia. Ak sa rozhodnete veriť tomu, že sa príbeh odohral,
verte, že bol menej fantastický, ale oveľa, oveľa krajší...
A pokiaľ vás napadlo, že javiskom nemusia byť len hory a aktérmi nikým nerušení
mladí ľudia, potom ste na stope príbehu skutočnejšieho, ale nemenej krásneho.
Lebo skutočná krása je živá a pohybuje sa všade medzi nami...
Poďakovanie... povinnosť veľmi milá
Chcel by som poďakovať nasledovným ľuďom, ktorí na mňa (v drvivej
väčšine) mali kladný vplyv. Nechtiac tak prispeli k spáchaniu tejto
poviedočky...
Petrovi Žemličkovi za kritiku staršej tvorby; Marte Ščasnej za formovanie
osobnosti, najmä v ôsmom ročníku základky; dvom neznámym dievčatám, ktoré
jedného jesenného piatku roku 1994 cestovali autobusom na trase Dobruška -
Rychnov nad Kněžnou, predpokladám, že z internátu; podobne za inšpiráciu
Renate, ktorá je v istých kruhoch známa ako "Skalka"; mojej Barbore, ktorej
neviem kde je koniec... a v neposlednom rade aj Linde Chmelovej, ktorej tento
príbeh chcem venovať...
Takže...
...Lindě, nejlepší sestře pod sluncem...
Drobná technická poznámka
(pre krajiny Českej a Slovenskej republiky)
Napriek tomu, že Cesta je poviedka písana v jazyku, ktorý mi je
najbližší, nie je čisto slovenská. Nie len v priamych rečiach sa nájdu české
výrazy. Ospravedlňujem sa preto jazykovým puritánom, ktorým isto vstávajú vlasy
na hlave. Mám na to ale pár (zväčša osobných) dôvodov. Najväčší podiel na veci
má ten fakt, že v Čechách bývam a strávil som tu väčšinu svojho života. Preto
ma jazyk český vo veľkej miere (de)formoval. Druhou vecou je, že napriek tomu,
ako si vážim jazykovej čistoty, som istým spôsobom vo svojej podstate
"Čechoslovák", páči sa mi, keď si český športový komentátor požičia slová ako
"nepremáva" alebo "neúrekom"... prečo by som ja nemohol občas využiť české
slovíčka?
Prečo to vôbec píšem slovensky, keď vlastne bývam od roku 1994 (už zase) v
Čechách? Ako som už povedal... moja rodná reč je podľa mňa pre tento príbeh
stvorená, navyše obaja hlavní aktéri sú Slováci. Využívam výrazové prostriedky
minimálne dvoch rečí, ale slovenčina je ten najlepší základ. Najviac sa ale
ospravedlňujem Čechom, lebo nemám v pláne (nechať) Cestu preložiť do češtiny.
Schválne, koľko ešte budete rozumieť?
Děkuji za pochopení...
Nasledujúca kapitola: There's a Road